Viera Benková: Za DAGMAR ANOCOVOU, poetkou a kamarátkou

Sú ľudia, s ktorými si už po prvom stretnutí potykáte a máte dojem, že sa dlho poznáte. S poetkou a kamarátkou Dagmar Anocovou sme sa stretli po prvý raz v Bratislave v roku 1989 a onedlho v Nadlaku, teda v Rumunsku, už ako členky Spolku spisovateľov a kultúrnych pracovníkov vo svete, keď za predsedu zvolili agilného a známeho dolnozemského barda Ondreja Štefanka. Naše cesty sa potom už priam krížili cez rozličné literárne časopisy a najmä cez nadlacký časopis Naše snahy a náš vojvodinský slovenský (vtedy mesačník) Nový život. Pravda, s obojstrannou poéziou sme sa stretali aj v časopisoch na Slovensku... Výzve venovať sa poézii a tvorbe sme sa v živote neubránili, ale Dagmar bola od kosti pragmatická, vzdelaná vedkyňa, čo preukázala aj vysokoškolskou akademickou prácou na univerzite v Bukurešti a vydaním Dejín slovenskej literatúry v Rumunsku.

Cesty za človekom sú často zamotané, a kým sa dostane človek k človeku, ujde hodne času, na takejto ceste nielenže človek spoznáva seba, ale aj všetkých, ktorých stretne a s ktorými sa pozná, priatelí a žije. S Dagmar sa naše priateľstvo rokmi upevňovalo a bolo nielen pevnejšie a pevnejšie, ale pripomínalo mi jahodový panónsky strom, ktorý vďaka zalievaniu a pestovaniu rastie do šírky a bujnejú mu konáre, aj keď stojí na slnku, daždi, v búrkach, pri dome či v poli a spieva si pieseň, šepká pocestným svoj príbeh alebo prichádzajúci prežíva nevyspytateľný, ale vábivý príbeh. A takto vznikala aj Dagmarina tvorba, najmä jej poézia... a ja som jej rozumela a bola mi blízka, lebo vznikala pod tým istým panónskym nebom...

S poetkou Dagmar to bolo ako stretnutie s autorom, ktorý nasal do svojej tvorby nielen odkazy dávna, ale aj všeľudské a veru i božské osudy, múdrosti božstiev, ale i slabosti človeka, jeho večnej chôdze po tejto našej Zemi i neskutočne silnej snahe odpútať sa od nej a vzlietnuť do nebeských výšav.

Každé stretnutie s Dagmar bolo pre mňa sviatkom, objavom a často rozhovorom, ktorý človeka napĺňa nepokojom, pravda, tvorivým a lákajúcim zavinúť sa do záhad poézie, vyskúšať perom aj iné formy, nielen klasické, a nebáť sa načierať do svojich hlbín ako žena či tvorkyňa...

Nedávno (vari už ubehlo odvtedy niekoľko rokov) som sa vydala do kedysi mladistvých pokusov s poéziou haiku a na moje potešenie aj Dagmar sa pokúšala do tej strohej lyrickej tvorby preniknúť a vniesť do nej panónsky kolorit. Podarilo sa do nej preniknúť dušou ženy a duchom panónskeho človeka? Čas zhodnotí túto formu poézie, rovnako ako zhodnotí aj tunajšiu dolnozemskú slovenskú tvorbu, do ktorej sa Dagmarino dielo, či už napísané v slovenčine alebo v rumunčine, podľa rozborov kritikov a vedeckých pracovníkov včleňuje ako trvanlivé smaragdy slovenskej ženskej tvorby.

Budeš mi, kamarátka moja a bežkyňa poetickými krážmi, na tejto panónskej zemi veľmi chýbať. Nech Ti je ĽAHKÁ NADLACKÁ ZEM...

VIERA BENKOVÁ

16. augusta 2022

Navždy nás opustila docentka slovakistiky DAGMAR MÁRIA ANOCOVÁ, výnimočná Slovenka z Nadlaku, čestná členka Spolku slovenských spisovateľov