Rozlúčka s Ľubošom Juríkom

Rozlúčka s Ľubošom Juríkom

SMÚTOČNÝ PRÍHOVOR ANTONA HYKISCHA

 

Chcel rozsvietiť lampu na písacom stole, no zháčil sa; nechcelo sa mu narušiť krehkú rovnováhu medzi svetlom a tmou, medzi dňom a nocou. Cítil, že Dielo mu vracia vnútornú energiu a vôľu svoju prácu dokončiť; aj skúsenosť na chate a dlhá samota, osudy a príbehy ľudí, s ktorými sa ocitol mimo tohto sveta, ho obohacovali a otvárali nové témy. Vedel, že musí nateraz prestať, aby nezneužil silu, ktoré mu prepožičalo Dielo; rozhodol sa, že si otvorí ešte jednu sedmičku vína a posadí sa v tento neskorý jarný podvečer na balkón.“ To sú záverečné odstavce ostatného románu Sami na tomto svete. Takto rozmýšľa hrdina románu Jakub Literát, alter ego Ľuboša Juríka. Spisovateľa Juríka. Údelom poctivého spisovateľa je písať a písať. Nemá inú povinnosť, je to celoživotný záväzok, full time job. Už egyptský pisár pred tritisíc rokmi vedel, že jeho jedinou úlohou je písať, podať svedectvo o veľkosti a biede svojej doby, o veľkosti a úbohosti faraónov, vládcov a politikov.

Ľuboš Jurík je poctivým spisovateľom. Cíti sa v službách Diela s veľkým D. Je si vedomý, že po faraónoch zostávajú hrobky a pyramídy, po pisároch knihy. A vie, čo má väčšiu cenu. Vie, že keby nedokončil Dielo, knihu, zostal by sám na tomto svete. Premáhal by samotu, utrpenie, obavy – písaním. Taký je večný údel spisovateľa.

Poslal mi rukopis románu ešte pred vydaním a bol zvedavý na moju mienku. Jurík je nielen poctivý, ale aj pokorný spisovateľ. Vie, že napísať dokonalé Dielo je takmer nemožné. Preto píšeme my spisovatelia znova a znova, aby sme dosiahli výšinu Neba. A keby nás nepochopili čitatelia, definitívne nás ohodnotí najvyšší Šéfredaktor.

Ľuboš je nielen poctivý, ale aj pracovitý spisovateľ. Nie geroj jedinej útlej knižočky. Nie je básnikom. Tým stačí tenký zväzok na vstupenku k nesmrteľnosti. Písať prózu, spisovať príbehy ostatných ľudí je drina, makačka. Kým sa prozaik vykokce, potrebuje veľa riadkov, veľa strán. Veľa trpezlivosti, vytrvalosti. Balzac, Dickens, Tolstoj, Dostojevskij, Hemingway, Garcia Marquéz dosvedčia, koľko sa spotrebuje nielen atramentu, papiera, ale aj kávy, koňaku, ženských výkrikov, neprespaných nocí, nezaplatených účtov na napísanie jedinej knihy, jediného románu. Áno, romány a poviedky. Začal so zbierkou poviedok Na Poľnej ulici, pokračuje desiatkou románov. Čo ho fascinuje od počiatku? Obyčajní ľudia, často na pokraji spoločnosti. Žije s otvorenými očami a ušami, vidí, počúva, hľadá. Nakoniec je z toho zo 10 románov, desiatky, možno stovka poviedok. Jeho kamera neustále pracuje. Nefňuká nad nepriazňou osudu, nad režimom, chce poznať ľudí. Príde prvý veľký otras, rok 1968. V panike uteká s Agnešou na Západ. Žije ako emigrant. Potom je z toho román, prvý pravdivejší obraz o emigrácii časti národa.

Vtedy v tvrdých rokoch „normalizácie“ sme sa spoznali. Bol som vyhodený z rozhlasu ako antisocialistický živel, nesmel som publikovať, ako zamestnanec Diela, s partiou som zvážal obrazy na výstavy. Mali sme kancelárii v budove Luxor, kde bola aj redakcia Nového slova. A pod nami kaviareň Luxor. Tam pri koňakoch a vodkách moja generácia zapíjala žiale brežnevovského režimu. A tam sme my starší, odstavení novinári a spisovatelia, spoznali partiu mladých redaktorov. Medzi nimi aj Ľuboša Juríka. Dejiny sú už také. Strom slobody má tuhé korene. Súdruhovia osekali jedny konáre, vyrástli ďalšie. Priamo na partajnej jedličke. Jediný povolený kultúrny týždenník, vydávaný všemocným ÚV KSS, pomaly a nenápadne menil tvár. Nadšenci a búrliváci – nebudem ich všetkých menovať, spomeniem Ľuba Juríka, Drahoša Machalu, redaktorky Helenku Dvořákovú, Gabiku Rothmayerovú, tí sa usilovali posunúť veci k lepšiemu. Spomínam si, keď v centre dnes turisticky vychytenej Banskej Štiavnice sa renesančné domy menili na zrúcaniny. Vďaka chlapcom z Nového slova sa vtedajšia vláda rozhodla mesto zachrániť pre ďalšie generácie. Vtedy bol už Ľuboš Jurík známym autorom románu Emigranti, neskôr románom Novinári a začal sériu skvelých rozhovorov so svetovými autormi, výsledok spolupráce s jeho Agnešou.

Moje osobné spomienky sú nepodstatné. Podstatné je, že práve v časoch skapínajúcej normalizácie a v náznakoch Gorbačovovej „perestrojky“ vznikol most medzi starými „šesťdesiatosmičkármi“ a mladou juríkovskou generáciou, ktorá sa pokúsila veriť v akýsi ľudskejší socializmus. Mali sme radosť z každého úspechu, vodkou sme zapíjali, keď sa nám podarilo dobehnúť cenzúru, prepašovať vetu, či celý trocha ľudskejší článok. Čerta sme sa vtedy starali, či dotyčný dobrák je členom vyvolenej strany alebo nie, utajený katolík, ateista alebo len agnostik. Išlo nám o vec, vydupať kúsok slobody.

Po druhý raz sme sa zblížili koncom osemdesiatych rokov. Po černobyľskej havárii som písal román o stavbe jadrovej elektrárne v Mochovciach – dodnes nedostavanej. V Leviciach som sa zoznámil s Ľubošovou rodinou a prežili sme skvelé chvíle v hajlochoch v Leviciach a v Pukanci za prítomnosti spisovateľov Andreja Chudobu a Ivana Kadlečíka, dnes už mŕtvych kolegov. Vtedy sme spoznali ozajstného Ľuboša – večne usmiaty, veselý, život je gombička, mal v sebe niečo z tradícií slovensko-maďarského juhu, víťúzsku lásku k vínu, ku krásnym ženám. V jeho navonok chatrnej telesnej schránke sa skrýval bujarý ruch večnej vzbury, neustáleho pohybu, cestovania, hľadania. A zaťatá, úžasná pracovitosť. Sebakontrola, mníšska sebadisciplína, načisto netypická pre tohto sekulárneho pôžitkára, antiklerikála.

Koľko kníh si nám zanechal, Ľuboš? Tridsať, tridsaťpäť?

Len detektívnych príbehov je vari 18. Poltucta kníh o Bratislave-Prešporku!

A ten nesmierny velikánsky balík – 7 kníh rozhovorov so spisovateľmi: našimi, českými, svetovými. Neuveriteľný, aj v európskom meradle úctyhodný výkon! Vieš o literárnej robote viac než hociktorý titulmi spredu i zozadu ovenčený docent či docentka, pán profesor či pani profesorka literatúry, čo sú doteraz dobre zašití na našich univerzitách a v ústavoch akadémie vied a čušia tam ako voš pod chrastou.

Hltal si život, pil do dúška. Písanie? To nestačí. 16 rokov si redaktorčil v Novom slove. Po tretí raz sme sa zblížili po Novembri 1989. Viacerí z nás vtedy podľahli vábničke politiky, stali sme sa poslancami, vyslancami, činovníkmi (Peter Jaroš, Laco Ballek, Gabika Rothmayerová, Milan Richter, Janko Vilikovský). eľmi skoro sme vytriezveli z pokušenia. Ľuboš Jurík sa nehlásil k nijakej strane, áno, bol ľavičiar, socialista. Chcel ostať pozorovateľom, kronikárom. Pracoval v Literárnom týždenníku, neskôr dokonca ako šéfredaktor. Udával tón a smerovku k samostatnému štátu. Spoznal všetky odtiene politického spektra. Netrúfam si hodnotiť päť rokov v službách Národnej rady a jeho účinkovanie v tieni vtedajšieho predsedu parlamentu. Založil Parlamentý kuriér. Po boku šéfa parlamentu precestoval takmer celý svet, bol svedkom rokovaní s významnými štátnikmi. Spoznal zákulisie, zaznamenal činnosť aktérov. Tak sa zrodili dve knihy, bez ktorých nie je možné napísať dejiny modernej Slovenskej republiky. Vytriezvenie z pokušenia moci bolo brutálne, použijem tento dnes módny výraz. A poučenie? „Samotná povaha moci poučenie vylučuje“. Geniálna veta, Ľuboš!

Dostávam sa k poslednej fáze našej spolupráce. V ovzduší vybičovanej nenávisti, po nástupe mečiarizmu, Ľuboš s Evou zakladajú časopis Euroreport Plus. Mesačník, ktorý chcel zachovať zdravý rozum v prelomových rokoch slovenskej samostatnosti. Po návrate z Kanady som mal česť spolupracovať s Juríkovcami. Po dlhé roky som pravidelne a načas dodával stránkami vymedzený fejtón. V časopise, ktorý Ľuboš a Eva Juríkovci orientovali proeurópsky sa vyformovala nová vízia Slovenska: bez prepiateho nacionalizmu, bez strachu zo sveta, vízia moderného Slovenska, ktoré chce byť v Európe, ale v Európe založenej na viactisícročnej tradícii našej grécko-rímskej, kresťanskej a humanistickej civilizácie. Je to veľká práca, nedocenená dnešnými lídrami Slovenska.

Kedy vlastne Ľuboš Jurík vrcholí? Uháňa ako elegantné japonské rýchlovlaky 400 kilometrovou rýchlosťou. Už v čase, keď sme sa schádzali v PI-klube pri vínku – najprv v Pezinku a potom vo Vinosadoch, Ľuboš pustil do sveta vrcholné kalibre: knihy o Dubčekovi a o Štúrovi. Ľuboš sa nebojí nikoho a ničoho. Prijíma všetky výzvy na smeč. Pravdaže, mnohí by napísali tieto knihy inak a možno o iných osobnostiach. Ale Ľuboš Jurík sa nebojí, písanie mu dáva energiu, Jakub Literát sa nevzdáva ani do poslednej minúty.

Je to spisovateľ. Poctivý, pracovitý a pokorný spisovateľ. Nosí svoje poslanie hrdo a my sme povinní to oceniť. V časoch masovej nekultúrnosti, keď niektorí nedovzdelaní politici nie sú schopní napísať svoju diplomovku, v časoch, keď tak zvané celebrity, treťoradé speváčky, herečky či televízne radodajky si považujú za povinnosť napísať – presnejšie dať si napísať – knihu a chcú sa nazývať spisovateľmi, označenie spisovateľ stratilo na dávnom lesku. Mali by sme sa mať na pozore. Ozajstného slovenského spisovateľa už v médiách nenájdeme. Ozajstní spisovatelia sú už po sedemdesiatke. Preto sú vytriedení na nespracovateľný odpad.

Ďakujeme ti, Ľuboš, že svojim životom a robotou si nepadol do tejto priepasti, kde niet lásky, úcty k protivníkovi a chýba priateľstvo.

Ďakujeme ti, že si stále našim verným druhom, priateľom, že nás sprevádzaš svojim úsmevom, optimizmom a kamarátstvom. Ďakujeme ti, že si jedným z tých výnimočných ľudí na svete, ktorí veria v nezničiteľnosť napísaného slova.

Nebuď smutný, že odchádzaš. Ani my nesmieme byť smutní. Ľudia si mylne predstavujú, že smrť je chvíľa. Smrť nie je chvíľa. Smrť je putovanie, cesta na druhý breh. Rovnako ako narodenie, aj smrť je cesta do neistoty, dobrodružstvo, najväčšie v živote. Nebuďme smutní. Dostal si príkaz na služobnú cestu do neznámej krajiny. Cestovný príkaz ti podpísal Najvyšší Šéf, tvoj šéfredaktor. Na túto cestu sa chodí zdanlivo osamote. V skutočnosti sme s tebou, tvoja rodina, tvoje priateľky a priatelia, čitatelia, my všetci. Určite ťa sprevádza aj Puco a Legi.

Ľuboš, šťastnú cestu...

ANTON HYKISCH

 

Na snímke Anton Hykisch počas smútočného prejavu na pohrebe spisovateľa Ľuboša Juríka 5. októbra 2021 v Krematóriu v Bratislave. Foto: Štefan Cifra

SMÚTOČNÝ PRÍHOVOR ANTONA HYKISCHA