MICHAL ELIÁŠ
V dňoch 30. mája až 1. júna 1936 sa uskutočnil pamätný Kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach. Bol to kongres zjednocovania umeleckého frontu bez ohľadu na politickú, konfesionálnu, generačnú, teritoriálnu, národnú či národnostnú príslušnosť – na báze šírenia humanistického posolstva našej národnej literatúry a kultúry a ich otvárania sa svetu, úsilia o pozdvihovanie vzdelanostnej, kultúrnej a sociálnej úrovne slovenského ľudu i aktivizovania všetkých pokrokových síl v boji proti nastupujúcemu fašizmu v Európe. Spolok slovenských spisovateľov sa rozhodol pripomenúť si túto významnú udalosť nielen verbálne, oslavne, ale aj usporiadaním nástupníckeho pracovného kongresu v tomto kúpeľnom meste v dňoch 22. – 23. septembra 2016. Odkaz kongresu je výsostne aktuálny aj pre dnešok, keď čoraz väčšmi silnejú prejavy rasovej a náboženskej neznášanlivosti, keď sa na viacerých miestach sveta vyhrocujú vojnové konflikty a akty desivého terorizmu. Preto sa domnievame, že všetci naši spisovatelia, všetky naše spisovateľské organizácie, ale aj celá kultúrna verejnosť sa musia svorne postaviť na obranu demokratických a humanistických hodnôt, za mier a spoluprácu medzi národmi. O to väčšmi, že v čase konania kongresu bude Slovenská republika predsedať Rade Európskej únie. Literárny týždenník si bude v pravidelnej rubrike (v každom z nasledujúcich vydaní) pripomínať prípravy i priebeh tejto významnej kultúrnej a literárnej udalosti v našej histórii.
Ako prebiehali prípravy
„Veľavážený pane! Spolok slovenských spisovateľov na svojom Valnom zhromaždení zo dňa 28. marca 1936 rozhodol sa, že usporiada prvý kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov, a to dňa 30., 31. mája a 1. júna v Trenčianskych Tepliciach. Pri pracovnom programe počítali sme i na Vašu aktívnu spoluprácu. Komisia kongresu Vás prosí, aby ste prijali referát na 15 minút vypracovaný na téma Stavovské problémy slovenských spisovateľov. Text prednášky prosíme poslať do 30. apríla, aby mohla byť uverejnená v osobitnom zjazdovom dvojčísle Slovenských smerov, ktoré bude už pred kongresom doručené účastníkom i verejnosti. Emil Lukáč, tajomník“
Tak znie list vedenia Spolku slovenských spisovateľov Gejzovi Vámošovi zachovaný v matičnom archíve. Podobné listy dostali ďalší trinásti referenti, ktorí pripravili referáty na kongres. Jeho príprava bola dlhodobá a cieľavedomá. V druhom čísle Elánu v roku 1935 Laco Novomeský navrhol zvolať stretnutie slovenských spisovateľov, na ktorom si mala slovenská literatúra „objasniť svoj pomer k verejnosti a verejnosť k nej“. Michal Chorváth na konci roka 1935 úlohy kongresu formuloval presnejšie – kongres „mal nájsť prostriedok, 
ako sa stane umenie a kultúra centrálnym činiteľom v slovenskom organizme“, musí riešiť „zásadný pomer ku kultúre a uvedomiť si, čo jej v dnešných časoch hrozí“. Okrem toho mal vyskúmať reakciu čitateľských vrstiev na to, čo bolo v slovenskom umení vytvorené, čo si čitateľ žiada, ako rozšíriť našu čitateľskú obec a zostať s ňou v úzkom kontakte. Spolok slovenských spisovateľov, ktorý v tom čase mal malú členskú základňu – asi štyridsať členov – si uvedomoval zložitosť doby, medzinárodnú i vnútornú situáciu – nástup fašizmu v Nemecku i konanie medzinárodného kongresu spisovateľov v Paríži „na obranu kultúry a mieru“. Konštatoval ideovú rozpoltenosť slovenských spisovateľov najmä po Pribinových oslavách v Nitre i sporoch o Pravidlá slovenského pravopisu. Program kongresu koncipoval obsiahlejšie.
Na obrázku zľava: I. Erenburg, R. Dilong, V. Clementis. Foto: Archív
V prvom oznámení o konaní kongresu z 1. februára 1936 sa písomne obrá til na potenciálnych účastníkov s otázkami, „či by ste sa zúčastnili na kongrese“, „ktoré d átum a miesto p ovažujete za najvhodnejšie“, „ktoré špeciálne námety by ste navrhovali vziať do programu“.
Výbor Spolku slovenských spisovateľov sa zapodieval rámcom, ako i prácou budúceho kongresu. Za najvhodnejšie miesto by považoval alebo Bratislavu, alebo Piešťany, kde sú určité výhody pri usporiadaní. Čas by bol najvhodnejší 31. mája a 1. júna na svätodušné sviatky. Kongres by sa zapodieval štyrmi okruhmi otázok: l. rečová, 2. ideová, 3. propagačná, 4. stavovská. Napríklad jednotlivo – ešte nie v definitívnom formulovaní – Stanovisko k našej spisovnej reči, Literárne smery v zahraničí a doma, Literárna tvorba a tradícia, Literatúra a spoločnosť, Literatúra a národ, Literatúra a mravnosť, Literatúra a škola, Stav a úlohy slovenskej kritiky, Slovenské divadelné problémy, Slovenská detská literatúra, Slovenské preklady, Slovenské časopisectvo, Propagácia slovenskej spisby, Podporovanie slovenskej spisby, Nakladateľské otázky, Literárne súbehy a ceny, Styk so zahraničím, Spisovateľský dom... Význam kongresu zvýši aj to, že budú naň pozvané všetky celonárodné kultúrne organizácie i zástupcovia českých a zahraničných spisovateľských kruhov. Vyjadrenia a námety bolo treba poslať do konca februára.
Výbor Spolku zostavil komisiu v zložení: Janko Jesenský, Emil Boleslav Lukáč, Gejza Vámoš, Andrej Žarnov a Ján Poničan. Komisia vypracovala definitívny program rokovania. Určila štrnásť referentov, ktorí svoje príspevky pripravili tak, že už pred kongresom ich uverejnil časopis Slovenské smery, čím sa získalo viac času na diskusiu.
Zdroj: ELIÁŠ, Michal: K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach: Jednotne v zápase za mier, proti fašizmu (1): Ako prebiehali prípravy. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 17 – 18 (4. 5. 2016), ISSN 0862-5999, s. 7.
Hlavné úlohy kongresu
V prvej časti seriálu sme sa zaoberali prípravami kongresu, dnes v tom pokračujeme: Hlavné úlohy kongresu ešte pred jeho zídením Martin Rázus v úvodníku v Eláne formuloval takto:
„Literárni pracovníci, ktorí sa zídu v Trenčianskych Tepliciach, nie sú a nemôžu byť homogénnym elementom. Je medzi nimi rozdiel, čo sa týka svetového názoru, literárnych metód a tak podobne. Ale jedno je, čo si dovolím prízvukovať: musí byť niečo, čo ich, vyšlých z nášho malého národa, všetkých zjednocuje, a to niečo má tento kongres nájsť a na tom stavať. Ja vidím to niečo, to veľké niečo vo všeobecnom vedomí všetkých našich perom pracujúcich dobrých ľudí, že sú a že sme robotníkmi v prvom rade nášho slovenského národa. Tento národ, ktorý nás zrodil, je predmetom nášho pozorovania, tento národ nám dal po čiastočke zo svojho vrodeného talentu a tento národ má právo čakať v prvom rade – schopnosti naše v jeho záujme, k jeho povzneseniu zúrokovať. My si môžeme vážiť úspechy ruských i parížskych spisovateľov a hoci spisovateľov talianskych alebo nemeckých. Ale predovšetkým musíme si uctiť statočné snaženie svojich kolegov tu doma, teda statočné literárno-kultúrne snaženie všetkých nás. Nie je nijakou chybou, keď slovenskí spisovatelia hľadia na osu, okolo ktorej sa točí dnes ešte hodne chaotický svet – na východe a či na západe, na severe a či na juhu, ale musíme mať predne svoju slovenskú osu, okolo ktorej točí sa a môže sa i ďalej šťastne točiť celý náš slovenský kultúrny malý svet... Bolo by neúspechom kongresu, keby na ňom chybovalo to, čo nás má mravne zjednocovať všetkých '61 na miesto toho bolo by tam nemiestnych hádok a škriepok. Vzájomná úcta k všeobecnej literárnej práci a súručenstvo slovenských literárnych pracovníkov môže byť uholným kameňom v ďalšom vývine vecí u nás. Konečne sme malými kultúrnymi apoštolmi jedného z najchudobnejších národov Európy, ak chceme pomôcť sebe, musíme zhrnúť všetky sily i v kultúrnych svojich snahách, čo zdvihne a zaistí ten národ, ktorého pádom padli by sme i my.“
Myšlienka kongresu zabrala, svoju účasť prisľúbili a prišli mnohí slovenskí spisovatelia, kritici i publicisti, pracovníci kultúry – bolo ich do dvesto. Medzi nimi i početná skupina českých spisovateľov rozličného ideového zamerania. Zo zahraničných to bol Ilia Erenburg, delegát medzinárodného kongresu spisovateľov v Paríži.
Rozdielne ideové a umelecké smery v slovenskej spisbe zobrazila Ľudmila Rambouská v karikatúre príchodu spisovateľov na kongres – zverejnenej v Eláne pred konaním kongresu. Podľa karikatúry išli takto: Jilemnický, Poničan a Novomeský pod červenou zástavou, Smrek a Letz na ťažkej fúre – nákladnom aute – z Prahy, Vámoš ako piešťanský veľpán na drožke ťahanej ženou-múzou, Pišút a Urban na privátnych vozidlách – Pišút na bicykli, Urban na kolobežke, Hrušovský na dobrodružnom pejkovi – na ko- ni s opaskom a valaškou, Gašpar na člne, Zguriška na kopaničiarskom zeppeline – na ometle, Mráz a Rázus, ujo Tajovský a teta Hana Gregorová v medzinárodnom železničnom vozni a Lukáč ako konduktor a rušňovodič.
Kongres prerokoval tieto hlavné referáty: Slovenčina ako umelecký prostriedok výrazový – pripravil Milan Pišút, Slovenská literatúra a tradícia v podaní Stanislava Mečiara, Ladislav Novomeský: Dnešný stav a vývoj slovenskej kultúry, Ján R. Poničan hovoril o Vzťahu literatúry k spoločnosti, Anton Štefánek referoval na tému Mravnosť a kultúra, Andrej Kostolný hovoril o Stave a úlohách slovenskej literárnej kritiky, o vzťahu slovenskej literatúry k českej mal pôvodne referát pripraviť Milo Urban, vzdal sa témy a odznel koreferát Jaroslava Zatloukala na tú istú tému.
Zdroj: ELIÁŠ, Michal: K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach: Jednotne v zápase za mier, proti fašizmu (2): Hlavné úlohy kongresu. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 19 – 20 (18. 5. 2016), ISSN 0862-5999, s. 7.
O čom sa diskutovalo
Milan Pišút vysoko hodnotil zavedenie spisovnej slovenčiny a zdôraznil, že vyššia vzdelanostná úroveň dáva ušľachtilejší charakter jazyka i jeho umeleckým prostriedkom jazykovým. Účastníkov zaujal najmä referát Laca Novomeského Dnešný stav a vývoj slovenskej kultúry, ktorý sa dotýkal najpálčivejších súčasných problémov – vývinu slovenskej literatúry, vzťahu k spoločenským zápasom, vzťahu k inonárodným literatúram. Postavil sa v ňom proti nacionálnej uzavretosti, horlil za tvorivé obohacovanie podnetmi východnej sovietskej literatúry i pokrokovej západnej literatúry. Odporúčal, aby Slovensko „otvorilo okná do Európy“ a postavilo sa proti reakčným silám doma i vo svete. Okrem iného uviedol:
„Kultúrna história našej krajiny je skutočnou históriou kríženia vplyvov Východu a Západu z čias, keď takéto geografické rozlíšenie kultúrnych podstát malo svoje oprávnenie. Keď máme na zreteli – uprostred veľkolepého procesu stierania hraníc medzi Západom a Východom – tie znaky, ktoré ešte dovoľujú takto deliť kultúrne zóny, vytýčili by sme kultúrnemu životu slovenskému, aby pre svoju úroveň, pre svoju budúcnosť uchovala túto tradíciu svojho zemepisného miesta. Môže nájsť čestný zástoj v onom splývaní Východu a Západu a sama sa môže stať obrazom rodiacej sa syntézy nových myšlienok, vyjadrujúcich podstatné túhy človečenstva, takzvaného Východu a kultivovanosti takzvaného Západu. 
To je ideálne predurčenie slovenskej kultúry, ale výhľad pre jej rozrast. Veď ako to povedal v prekrásnom prirovnaní Ilia Erengurg o slovenskom kultúrnom postavení ešte vtedy, keď neboli viditeľné obrysy splývania povojnového Východu a Západu – ,veď strom sa neláme vo vetroch proti sebe dujúcich, ale pnie sa do výšky‘.“
Spisovatelia pri rozlúčke na kongrese
v Trenčianskych Tepliciach (1936). Foto: archív
Na vzťah slovenskej literatúry k tradícii zameral svoj príspevok Stanislav Mečiar. Zdôraznil: „... dve vlastnosti robia spisovateľa veľkým – musí byť svojský, čiže osobitný a zároveň musí vyjadrovať, čo je všeobecne ľudské, čiže všeľudské. Spisovateľ národný teda v svojskosti národnej musí vyjadrovať hodnoty širšieho ľudského významu a v tomto tvorivom rozpätí viac sa musí spoliehať na ,múdrosť storočí‘ ako na experimenty, ktorých v umeleckej tvorbe Európy 20. storočia bolo a je až priveľa. Pri spoliehaní na múdrosť storočí spisovateľ pravda nepodlieha tradícii otrocky, iba čerpá z nej bohatstvá nadčasových hodnôt a pripája sa svojou tvorivosťou do imanentného vývinu, pretože ,ideály‘, aby mali tvoriacu silu, musia byť živé a nanovo prehodnotené v ovzduší súčasných skúseností a poznatkov životných...“ Ján Poničan vzájomný vzťah literatúry a spoločnosti podal vo forme rozhovoru dvoch priateľov opačných názorov. Anton Štefánek v referáte Mravnosť a literatúra u pozornil n a spätosť l iteratúry, jej tvorcov so spoločnosťou a jej výchovou. Povedal: „Veľkí umelci, spisovatelia bývajú prorokmi budúcnosti, spravidla narážajú na odpor, stávajú sa tak revolucionármi a odporcami platných, ale v mnohom už nedostatočných alebo skazených mravov. Do svojich myšlienok a ideálov sa vhĺbia až do sebažertvy. Ich náboženské, politické, filozofické a umelecké zásady a heslá prestávajú byť vecou čisto súkromnou. Tak sa stáva básnik niekedy i politickým vodcom svojho národa, náboženským reformátorom a filozofom. Čím dokonalejším a mravne hodnotným sa stáva tak národné umenie, tým mocnejšie pôsobí na široké vrstvy národa a jeho vodcov, tým mocnejšie sú vplyvy duchovných tvorcov na preporod mravnej sústavy národa...“
Zdroj: ELIÁŠ, Michal: K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach: Jednotne v zápase za mier, proti fašizmu (3): O čom sa diskutovalo. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 21 – 22 (1. 6. 2016), ISSN 0862-5999, s. 8.
Svojbytnosť slovenskej literatúry
Andrej Kostolný pri úlohách kritiky povedal, že kritik chce slúžiť, o umelecké dielo a jeho osud sa viac stará kritik ako autor. Kritika usmerňuje autorov i vkus čitateľov, preto musí kritik vedieť odhadnúť účinok diela na čitateľa. To si vyžaduje živý až suverénny vzťah k verejnému životu. Slovenská kritika veľmi pociťuje nedostatok kritickej tradície. Ďalej rozviedol metódy kritiky a zdôraznil: „... kritik musí mať i odvahu povedať pravdu a pri nej vytrvať!“
Zaujímavý referát o literatúre a škole mal Rudo Brtáň. Vyzdvihol najmä čítanie literatúry, pôsobenie umeleckých textov: „Keby sa dala vo všetkých žiakoch vzbudiť láska ku knihe, keby všetci statočne pracovali, stačilo by čítať doma a v škole vrcholné diela, rozoberať ich, vykladať, oceňovať tematické, kompozičné a jazykové prvky, pritom poukázať na osobnosť, individualitu, prednosti, zrovnávať s pozadím, na ktorom sa aktualizovaný vývoj odráža... Keby učiteľ naučil čítať Hviezdoslava tak, aby to bol pôžitok, viac by získal ako vyratovaním nápisov jeho básní...“
Hana Gregorová v referáte o detskej literatúre požadovala písanie realistických, sociálne pravdivých diel. Zdôrazňovala aj pedagogický význam detskej literatúry. Andrej Mráz pri literárnych stykoch so zahraničím upozornil, že slovenská literatúra je značne izolovaná, má málo úspešnú propagáciu, „československá literatúra“, proklamovaná v zahraničí, má politické pozadie, propaguje československú národnú jednotu. Zahraničné štipendiá, úradné i kolektívne návštevy zahraničia sú veľmi malé, nedostatočné.
Najväčšiu pozornosť i ohlas vzbudila téma Vzťahu slovenskej literatúry k literatúre českej. Koreferát na túto tému pripravil Jaroslav Zatloukal. Zdôraznil: „Česká literatúra bola i je nevyhnutnou pre slovenský život. Jej význam rastie zvýšeným tempom do dôb poprevratových. Je iste neodmysliteľnou i dnes.“ Andrej Mráz v tejto súvislosti argumentoval skutočnosťou, že pod rúškom literatúry sa vyvíja úsilie o splynutie Slovákov s Čechmi, a to najväčšmi poškodzuje vzájomné vzťahy medzi českou a slovenskou literatúrou. Príkladom toho je Albert Pražák. Naše literatúry sa nemôžu zbližovať „skrze svoje odpadky“, okrajové javy, ale prostredníctvom toho najlepšieho, čo v našich literatúrach je.
Vladimír Clementis nadväzne na to upozornil, že nemôžeme stavať na Pražákovej literárnej škole, jej tradícia na Slovensku žije iba v jej negácii. Referent Zatloukal je presvedčený, že slovenská literatúra je súčasťou literatúry československej. To považuje za omyl, slovenská i česká literatúra sú a chcú byť súčasťami, ale súčasťami svetovej literatúry.
Ján Smrek pripomenul prorocké slová Štefana Krčméryho: „Prorokujem, že za nejakých päťdesiat rokov v kultúrnej oblasti česko-slovenskej slovenský element pretiahne na sebe ohnisko, teda že v slovenskom živote nastane prevaha v tom česko-slovenskom celku.“ To je dobrá perspektíva. Nemerajme situáciu len obrazom, ktorý poskytuje dnešok. So zaujímavým diskusným príspevkom vystúpil Tido J. Gašpar. Orientoval pozornosť účastníkov na hlavné úlohy literatúry a kultúry. Medzi iným povedal: „Napadlo mi, sledujúc tie na vysokej vedeckej úrovni sa pohybujúce reči, že keby nás tu počúval robotník alebo domkár z okolia Trenčianskych Teplíc, iste by hovoril: ,Páni, vy tzv. výkvet národa, vy duchovní bojovníci, vy tzv. myslenie a svedomie národa, počúvam vás tu celý deň, ale ešte som nevyrozumel, akým spôsobom chcete brániť nielen mňa, ale i tie ostatné tri milióny ľudí, mne podobných?‘ Ja by som povedal, že táto otázka by bola namieste. Kultúra i krásna literatúra má svoje poslanie.“
Ľudmila Rambouská v karikatúre zobrazila príchod spisovateľov
na kongres. Smrek a Letz išli na nákladnom aute z Prahy
Veľa sa debatovalo o štúrovcoch, o počiatku slovenského nacionalizmu, o pomere k Čechom. Ale vtedy, keď sa našlo na Slovensku niekoľko hláv, ktoré zachytili podnety vtedajšej kultúrnej Európy a postavili ich do služieb slovenského národa, česká kultúra nebola taká silná, že by bola mohla vyžarovať i na Slovensko. Na druhej strane vznikol maďarský nacionalizmus a príboj tejto maďarskej kultúry hrozil Slovensku záhubou. Vtedy si štúrovci uvedomili, že slovenskej pospolitosti treba dať do rúk vlastnú duchovnú formu obrany – vlastnú spisovnú reči. Jej prostredníctvom utvorila sa nová kultúra. Po celých sto rokov nesie slovenský nacionalizmus so sebou dve hlavné myšlienky: to je slovenská túžba po slobode a po ľudovláde. Celá slovenská literatúra „doprevratová“ z prevažnej časti bola zapojená do služby tejto slovenskej ideológie. I naše pokolenie si musí ujasniť svoje poslanie a cieľ – vernosť k hodnotám našej slobody.
Zdroj: ELIÁŠ, Michal: K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach: Jednotne v zápase za mier, proti fašizmu (4): Svojbytnosť slovenskej literatúry. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 23 – 24 (1. 6. 2016), ISSN 0862-5999, s. 7.
Prijatie záverečného vyhlásenia
Po dvoch dňoch intenzívneho rokovania prijali účastníci kongresu Spoločný prejav slovenských spisovateľov. Nebola to rezolúcia ani uznesenie, ale vyjadrenie spoločnej vôle – podpísali ho všetci prítomní slovenskí spisovatelia.
Uvádzalo sa v ňom: „Prvý kongres slovenských spisovateľov zišiel sa v dobe, ktorá ťarchou svojich životných osudových problémov vyžaduje od nás jasné a burcujúce slová. Nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i myšlienkových oblastiach, hovoríme jedným hlasom: Slovenskí spisovatelia zostávajú verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Sme odhodlaní brániť vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí. Budeme tak robiť v priateľskej družbe so spisovateľmi českými, nám najbližšími, ako rovní s rovnými. Cítime spoluzodpovednosť za osud nášho česko-slovenského štátu a slovenského národa, a preto budeme počúvať na jeho hlas a volanie po šťastí a novej ľudskosti. Chceme, aby naša literárna práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnou slobodou a spravodlivosťou, lebo v ich uskutočnení vidíme najlepšiu zábezpeku vydobytých hodnôt a tvorenie ďalších podmienok na vzrast našej literatúry a kultúry. V tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania a staviame ho na stranu kultúrnej pokročilosti veľkých národov. Trenčianske Teplice 1. júna 1936.“
Dr. Ján Jesenský, Laco Novomeský, Dr. Alexander Matuška – a ďalších 51 podpísaných spisovateľov. Na kongrese vystúpilo okolo štyridsať osôb. V predvečer otvorenia prehovoril aj Ilia Erenburg. Zdôraznil zrastenosť slovenských literátov s ľudom: „Keď som videl domček, kde sa narodil Kukučín, pochopil som, v koľkej miere je dnešná literatúra zrastená s ľudom... Niet malých ľudí z rozhodnutia osudu – človek sa stáva tým, čím chce byť. Niet malých národov a malých literatúr. Každý národ je tvorcom svojho osudu. On môže tvoriť veľkú literatúru, nie preto, že je veľký počtom svojich príslušníkov, ale preto, že je plný historického úsilia...“
Kongres sa stal motívom viacerých literárnych útvarov. Valentín Beniak ho zobrazil očami dievčaťa – Múzy na kongrese. Uvádzame úryvok: „Večer mala na sebe toaletu s dekoltážou a sedela pri stole komunistov, ako internacionálna Dáma. Bavila sa s Erenburgom. Bola vyfarbená, fajčila cigarety a popíjala si víno. Myšlienky preletuvávali medzi východom a západom a tvár Laca Novomeského usmievala sa ako chladný mramor. Mala vôľu ho pohladkať, usmiala sa však, lebo prišlo jej na um, že Novomeský je len tretinou veľkého básnika. Druhé dve tretiny sú Lukáč a Smrek.“
Básnik Dilong vo františkánskom habite zbieral autogramy. Moderný básnik, a takto oblečený? „To Boh tak chcel,“ usmial sa Dilong naširoko. „A že píšem básne skoro surrealistické? To som zasa ja chcel.“ Bavilo ju to a smiala sa s ostatnými. Pozrela sa okolo, pri veľkom stole matičiarov sedela Maša Haľamová. Hľa, exotický kvietok ľadových Tatier, Margita Figuli sa ponosovala D. Chrobákovi: „Toto je veľmi múdry kongres, cítim sa tu skoro ako cudzia. Samé jerichovské múry, ktoré nechcú padnúť na hlas trúby. Kde je ten čarovný prút kúzla srdečnosti...“
Manželia Brtáňovci, J. Oberuč, A. Kostolný, J. Botto,
p. Kostolná, E. B. Lukáč, M. Figuli. Foto: archív
Sedel tam však dobrý Andrej Mráz, obranca Štúra a jeho pokolení. Jeho široký a spokojný úsmev zrkadlil sa z dievčenskej tvári redaktorky Živeny, pani Ley... Múza si prisadla k spoločnosti: „Milý Tido Gašpar, dali sme sa dokopy, a ja vidím, že nie si celkom spokojný. Môj milý, človek nikdy nevyrovná svoje účty.“ „Priateľka drahá, šedá je každá teória, zlatý strom života je však večne zelený,“ zacitoval Gašpar.
Hoci na kongrese vystúpilo 40 osôb, nebolo času na prerokovanie všetkých záležitostí. Poukazovali na to mnohí účastníci a vyzdvihovali mimopracovné stretnutia. Rudolf Dilong v článku Moje dojmy z kongresu napísal: „Nie, my sme sa na kongrese nestretli ako spisovatelia, pracovníci, ale iba ako ľudskí kolegovia. A zdá sa mi, že kongres sa viac vydaril v Grande alebo u Hubu, alebo v kuloároch než v Domove učiteľskom. Toto stretnutie bolo rodinné bez rozdielu veku, stavu, názoru alebo iného vyhranenia. Ja ako františkán medzi komunistami, evanjelikmi a ostatnými pripadal som si ako z dávnych dôb sv. František Assiský, ktorý nepoznal len brata slnko a sestru riavu, ale poznal aj brata oheň a brata vlka z Gubbia. Myslím, že brat vlk Ilia Erenburg aj brat oheň Jano Poničan nezabudnú na svoje stretnutie s bledým potomkom assiského proletára a pevca, ktorého si dokonca dali aj sfotografovať...“
Ohlas na kongres bol veľkolepý. Spisovatelia rozdielnych politických názorov a smerov zhodne konštatovali jeho prospešnosť. Napr. Michal Chorváth napísal:
„Čo je skutočne epochálnym výsledkom kongresu, zhrňujeme do troch bodov:
l. Zásadné rozriešenie otázky tradície a svetovosti.
2. Zavrhnutie československej orientácie slovenskej kultúry a určenie nového, zdravého a podnetného pomeru k vrcholným a moderným zjavom literatúry českej.
3. Dôraz na literárne tvorenie v najužšom kontakte so slovenským kolektívom, hľadanie takého výrazu umeleckej tvorby, aby si ona našla cestu k slovenskému čitateľovi. To bolo slávnostné zhrnutie do manifestu, ktorý podpísali skoro všetci spisovatelia. A keď si rozvážime, čo to značí, môžeme byť s prvým kongresom slovenských spisovateľov veľmi spokojní...“
Zdroj: ELIÁŠ, Michal: K 80. výročiu konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach: Jednotne v zápase za mier, proti fašizmu (5): Prijatie záverečného vyhlásenia. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 25 – 26 (1. 6. 2016), ISSN 0862-5999, s. 7.
