Panie a páni, kolegovia, priatelia,
prijmite, prosím, niekoľko otázok, návrhov. Už sme si zvykli, že je to tak, uvedomme si však, že SSS funguje, Literárny týždenník i Dotyky vychádzajú, knižky sa vydávajú vďaka človečenskej obetavosti a robote niekoľkých ľudí. Aby sme na to nezabudli, treba aj na tomto mieste spomenúť mená: M. Bielik, Š. Cifra, P. Dinka, M. Nemsilajová, D. Mikolaj, B. Brenza, R. Michelko. A poďakovať sa.
Súčasná vláda SR nás, bohužiaľ, presviedča, že nepotrebuje slovenský chlieb, slovenské potraviny ani slovenskú kultúru. Z tzv. Fondu obnovy z EÚ, ktorý nie je nijakým darčekom, vláda nepridelila nič do oblastí takých dôležitých na prežitie národa: pre poľnohospodárstvo a kultúru. Hodno by sa bolo na to z nášho zhromaždenia opýtať.
Stalo sa, čo sa stalo, istí spisovatelia to pokazili, zničili sídlo SSS, Klub slovenských spisovateľov – dielo odvážnych mužov, ktoré tu malo ostať. Odohrávalo sa nám to pred očami, štát mlčal, a nebola to iba táto nešťastná vláda.
Kladiem si otázku, či by sme nemali opätovne požiadať štát, aby vstúpil do procesu s finančnou i právnou pomocou, lebo to je národná hanba, ale aj nás všetkých členov SSS, ktorí sa na to pozeráme, ale nevieme si s tým rady.
Vydavateľstvo SSS bola prestížna značka s istou finančnou hodnotou na knižnom trhu. Natíska sa otázka (bez personálnej kritiky), akú cenu má táto značka dnes? A je to naša vizitka. Podobne ako Literárny týždenník, Dotyky sú naším zrkadlom.
V tejto finančnej i duchovnej biede sa nám zložito praktizuje spolupráca SSS s inými národmi. Na malom priestore v kontaktoch s Bieloruskom sme ukázali, že sa to dá, že treba – nazval som to vtedy – malé laboratóriom dialógu. Možno neviete, že sa mi podarilo v Minsku na Bieloruskej štátnej univerzite založiť lektorát slovenského jazyka, pôsobí tam lektor, že sme našli prostriedky na vydanie Gramatiky slovenského jazyka pre slavistov, Bielorusko-slovenskej konverzačnej príručky, že sme pomáhali pri dokončení i vydaní monografie prof. Švedovej Slovenský folklór, knihy M. Trusa Janka Kupala na Slovensku, ktorá je aj o literárnych kontaktoch so Slovenskom, unikátnej knižky Živaja voda Slovakii o našich termálnych kúpeľoch. Pridanou hodnotou bolo objavenie Slováka, ktorý stál pri zrode bieloruského národného divadelníctva Oskara Mariksa, o ktorom sme veľa nevedeli. Pomáhali sme vydať jeho album. A vyšlo viac ako sto reportáží, rozhovorov, článkov o Slovensku. Nestálo to až tak mnoho peňazí, roboty bolo dosť, ale niečo sa podarilo a ostane, najmä to napísané.
Musíme to robiť, aby sme sa nezakuklili vo vlastnej sebaľútosti, ale i samochvále. Ide o susedov, slovanské i neslovanské literárne zväzy. Treba obnoviť alebo postaviť mosty alebo aspoň lavičky. Aj cez ne sa dá prejsť. Nech sú, lebo ich potrebujeme v tejto dobe podvodníkov, plagiátorov a pokusov urobiť z národa pokusné a poslušné stádo.
Nesnívalo sa nám, keď sme na Donovaloch podpisovali výzvu za prijatie Zvrchovanosti Slovenskej republiky, že raz, keď sa dočkáme vlastnej štátnosti, dôjde k tejto biede, ohrozeniu národnej kultúry, devastácii hodnôt, plagiátorstvu, strate občianskych slobôd, porušovaniu ľudských práv neočkovaných, čo potvrdil aj Ústavný súd SR, že protislovenské bude oceňované štátnymi vyznamenaniami.
Už preto nesmieme mlčať ani ustupovať, Štúrovi a štúrovcom bolo ťažšie, ale, paradoxne, nemali vtedy vlastný štát.
(Marián Servátka, PhDr., CSc., je spisovateľ, básnik, prekladateľ, bývalý vysokoškolský pedagóg a diplomat, člen Spolku slovenských spisovateľov.)
