[*14. 9. 1947 Nové Zámky – † 28. 9. 2021 Bratislava]
Ľuboš Jurík, slovenský spisovateľ, prozaik, autor literatúry faktu, publicista, esejista, novinár, redaktor, sa narodil 14. septembra 1947 v Nových Zámkoch. Študoval na strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave (1962 – 1965), po maturite pracoval ako robotník. Absolvoval Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1967 – 1972). Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968 načas odišiel s budúcou manželkou do Stuttgartu (Nemecko), kde pracoval ako robotník v chemickej továrni. Bol redaktorom týždenníka Nové slovo (1972 – 1988), redaktorom v zakladajúcej redakcii (1988 – 1990) a šéfredaktorom Literárneho týždenníka (1990 – 1991), vedúcim oddelenia denníka Koridor (1991 – 1992). Bol hovorcom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča (1992 – 1997) a zároveň zodpovedným redaktorom časopisu Parlamentný kuriér, ktorý založil (1993). Neskôr sa stal šéfredaktorom mesačníka EUROREPORT plus (od 1998). Absolvoval množstvo zahraničných ciest a odborných stáží v Európe a USA. Žil Bratislave a Pezinku, bol ženatý, má dvoch synov a jednu dcéru. Zomrel na následky vážneho ochorenia 28. septembra 2021 v Bratislave.
Literárna tvorba Ľ. Juríka zahŕňa prozaické texty, eseje, publicistiku aj literatúru faktu, rozhovory či televízne scenáre. Bol autorom stoviek reportáží, esejí a ďalších novinárskych žánrov ako recenzií kníh v slovenských periodikách a autorom vyše troch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier.
Prvé poviedky publikoval v Slovenských pohľadoch, Slovenke či Novom slove. Ako prozaik debutoval v roku 1973 zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973), v ktorej stvárnil príbehy zo života obyvateľov pomaly zanikajúcej bratislavskej časti, čo sa ocitli na okraji spoločnosti. K osudom rozličných typov a vekových skupín Poľnej ulice sa vrátil aj v zbierke poviedok Už o tom nehovorme (1986), predtým nepriamo aj v zbierke poviedok Dlhá namáhavá cesta (1976) a opäť v knihe Mesto v pondelok ráno (1995). V debutovom románe Emigranti (1977), ktorý preložili do viacerých európskych jazykov, priblížil osudy poaugustových emigrantov, ich dilemy a túžbu po domove. V románe Novinári (1984) poodhalil princípy fungovania totalitnej moci prostredníctvom postojov novinárov k problému ochrany životného prostredia a v románe Spravodliví (1989) odkryl mechanizmus fungovania súdnej moci v posledných rokoch totality. V knihe Keď sa raz nahnevám (1991) sa venoval otázkam medziľudských vzťahov v období postkomunistickej spoločnosti. Po roku 1989 sa začal venovať aj detektívnemu žánru – v cykle psychologických noviel o detektívnych prípadoch reportéra AZ situovaných do medzivojnovej Bratislavy –, v rozličných variantoch vydal dvadsaťdielny seriál Kriminálnych príbehov reportéra AZ (1992 – 2013).
Do knižnej publicistiky, resp. literatúry faktu sa dajú zaradiť jeho knihy o Bratislave a jej reáliách, ako boli Bratislavské poviedky (2001, výber), Rozpomínanie – Črty a príbehy zo starej Bratislavy (2006). V knihách esejí Eurochaos (1997), spomienok Pokušenie moci (2002), na ktoré nadviazalo dielo Poučenie z moci (2013), zúročil svoju publicistickú prax i pôsobenie v parlamente. Z prozaických diel možno spomenúť aj román Všetci sme potomkovia Kainovi (2010) či poviedkovú zbierku Všetky moje poviedky (2017).
Význačnou knihou Ľuboša Juríka bol životopis s názvom Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (2015), ktorý „je nielen biografický román o najznámejšom Slovákovi Alexandrovi Dubčekovi od jeho narodenia až po tragickú smrť, ale mapuje aj spoločenskú a politickú atmosféru v Česko-Slovensku šesťdesiatych rokov, najmä udalosti, ktoré viedli k obrodnému procesu, priebeh Pražskej jari, okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy a potom nemilosrdné normalizačné roky až k Nežnej revolúcii 1989“. Napísal aj knihu Smrť ministra (2011) – o Vladimírovi Clementisovi, ktorý „patrí medzi najvýraznejšie osobnosti moderných slovenských dejín. Bol ľavicovým intelektuálom, právnikom, poslancom, novinárom, počas vojny redaktorom londýnskej BBC. Po vojne sa ako prvý Slovák stal ministrom zahraničných vecí ČSR. Tento politik bol obeťou vykonštruovaných politických procesov v päťdesiatych rokoch, ktoré sa začali na Stalinov pokyn. Spolu s ďalšími obvinenými ho obesili 2. decembra 1952 vo väznici na Pankráci. Clementisa odsúdil na smrť režim, ktorému veril a ktorý pomáhal budovať.“
Vo svojej ďalšej významnej knihe s názvom Ľudovít Štúr: Životný príbeh (2019) „Odkrýva azda všetky vrstvy Štúrovej osobnosti a pôsobenia v kontexte neľahkej a turbulentnej doby. Príbeh veľkého muža minulosti nesie nadčasové posolstvo: silný, pozitívne konajúci jednotlivec môže dať do pohybu lavínu udalostí, ktoré ovplyvnia celé ľudské spoločenstvá. Dielo sa dôsledne pridŕža historických reálií, ktoré hodnoverne domýšľa, no nevymýšľa.“
Pohľadom do histórie rockovej hudby bola mimoriadne úspešná kniha Slovenský bigbít (spoluautor Dodo Šuhajda a D. Rapoš, 2008), do histórie športu načrela jeho ďalšia publikácia Slovan do toho! (2020).
Samostatnou kapitolou Juríkovej tvorby boli rozhovory s osobnosťami slovenského i zahraničného literárneho, kultúrneho a verejného života, ktoré vyšli v publikácii Rozhovory (1975) – so slovenskými spisovateľmi o problematike ich tvorby a zmysle ľudského snaženia –, na ktorú voľne nadväzujú knihy rozhovorov Nepokojné dialógy (1983), Rozhovory o literatúre (1986), Pražské rozhovory (1987), Americké dialógy (1993), Rozhovory po rokoch (2011) a Dialógy s hviezdami literatúry (2014). V nich spovedal také osobnosti svetovej literatúry, umenia a kultúry, ako boli Jaroslav Seifert, Jan Werich, Günter Grass, Alberto Moravia, Françoise Saganová, Norman Mailer, Joseph Heller či Wiliam Styron a i.
Ľuboš Jurík získal za tvorbu množstvo ocenení, napr. Cenu Egona Erwina Kischa (2002) za dielo Pokušenie moci (2009) a prémiu v rámci uvedenej ceny (2009), Cenu Jozefa Ľudovíta Holubyho (2007), Cenu Vojtecha Zamarovského (2009) za knihu Slovenský bigbít, Cenu Samuela Zocha (2009) za prozaickú a publicistickú činnosť a podporu znalosti o regióne, Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu (2011) za dielo Rozhovory po rokoch (2011), Prémiu a Cenu čitateľov Literárneho fondu (2015) za dielo Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie. Získal Krištáľové krídlo (2008) – spolu s Jozefom Šuhajdom a Dušanom Rapošom za knihu Slovenský bigbít a DVD s 10-dielnym televíznym seriálom.
