Teší ma, že sme prežili 32 rokov v slobode, v čase, v ktorom sme si mohli zariadiť život podľa svojich predstáv, realizovať, aj keď nie ľahko, svoje iniciatívy a nápady. Tretinu storočia si môžeme povedať, napísať, publikovať a prečítať, čo chceme, môžeme cestovať, kam chceme, podnikať, ako chceme.
Spisovatelia majú stále nezastupiteľnú úlohu v dnešnom svete, majú príležitosti, ktoré za reálneho socializmu nemali (netýka sa to iba našich honorárov, ktoré v podstate neexistujú, ani uznania v spoločnosti). Našou šancou sú nielen knihy a časopisy, ale aj internet, aeropág sveta – facebook, blogy na mnohých webových stránkach aj Twitter a Instagram. Vďaka rýchlym jazdám po elektronických diaľniciach môže dobrá myšlienka, fotografia či video obehnúť svet a zmeniť ho aspoň na trochu lepší. Je to, ako keď kameň hodíte do mora. Vlny okolo neho sa šíria, neviete, komu prídu a kedy sa odrazené vrátia naspäť.
Stal som sa závislý od sociálnej siete s miliónom čitateľov a sledovateľov, to je sila! Vyžaduje si to výdrž, dennú aktivitu a umenie zniesť a odpovedať na stálu kritiku.
Vinco Šikula po Nežnej revolúcii povedal: „Dnes neexistujú pravidlá cestnej premávky, nikto nevie, ktorá ulica je hlavná a ktorá vedľajšia.“ Je to aktuálne aj dnes.
Situácia Slovenska, Európy a sveta nie je dobrá. Prebieha hlboká kríza spoločnosti, morálna, finančná aj demografická. Médiá nás zamestnávajú nepodstatnými vecami a manipulujú nás vyťahovaním senzácií a negatívnych správ. Ekonomika nepracuje na báze morálky, ale zisku za každú cenu, nevychádza zo sociálneho učenia kresťanstva.
Hlavným cieľom dnešného sveta je udržanie mieru. Včera mi čestný predseda nášho Spolku poslal Starikovovu analýzu sveta na túto tému. Jadrová vojna, zničenie ľudstva, môže hocikedy vypuknúť. USA majú vo svete 737 vojenských základní, Rusko 10. Slovensko by sa nemalo angažovať a zúčastňovať na cudzích konfliktoch, nemalo by zabudnúť, že máme kresťanské korene a že sme Slovania.
V literatúre sa u nás a vo svete vydáva veľa slabých diel. Západné krajiny žijú 75 rokov v pokoji a blahobyte, na ich literárno-umeleckých výsledkoch to nevidieť. Ak slávika priveľmi kŕmite, prestane spievať. Slovensko by sa malo viac venovať prekladu literatúry východných krajín, najmä Ruska. Stále tam majú veľa vynikajúcich spisovateľov, minule som mal možnosť o svojich desiatich obľúbených hovoriť s Ľubou Šajdovou v rádiu Devín. Krajiny, ktoré veľa trpeli, veľa vedia. Nezabúdajme na to, kto začal druhú svetovú vojnu, v ktorej len v rámci Sovietskeho zväzu zahynulo11 miliónov vojakov a najmenej 15 miliónov civilov.
Prácu vedenia a Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov hodnotím pozitívne. Už sa o tom tu hovorilo – za vykonanú prácu treba pochváliť Literárny týždenník aj Dotyky a Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Na záver predsa len spomeniem aj niektoré problémy, ktorým by sa nové vedenie a predstavenstvo malo v budúcnosti viac venovať:
– osem rokov sme počúvali, riešili a nevyriešili problémy okolo našej budovy na Laurinskej. Bol to – a nemal by už byť – nekonečný príbeh,
– chýbali lepšie styky s Literárnym informačným centrom, s ministerstvom kultúry, s Maticou slovenskou a s ostatnými našimi spisovateľskými organizáciami, boli sporadické, takmer nijaké; ani zahraničné styky neboli také, aké mali byť,
– nemali sme klubové priestory na pravidelné stretania tvorivých ľudí, niečo také, ako je napríklad kaviareň Antico Caffè Greco v Ríme.
Nesmieme zabudnúť na našich spisovateľov, ktorí z rozličných dôvodov emigrovali po roku 1945, 1948, 1968 aj 1989. Medzi takých patria napr. Rudolf Dilong, Michal Lacko, Ján Okáľ, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Eugen Vesnin, Gorazd Zvonický, Andrej Žarnov a Jozef C. Hronský. Ich odchod a nemožnosť vrátiť sa domov znamenali veľkú stratu pre slovenskú literatúru. Títo ľudia patria do slovenskej literatúry, aj keď mnohí z nich sú u nás málo známi. Aj reedícia ich diel, ktoré vyšli napr. v Argentíne, USA alebo Kanade, by bola zaujímavá. Takým je napr. Eugen Vesnin (Ignác Zelenka), ktorý žil päťdesiat rokov (1933 – 1983) v Ríme. Organizoval tam literárny život zahraničných Slovákov, napísal dvadsať zbierok poézie a bol riaditeľ katalógu vo Vatikánskej knižnici.
Záverom budem citovať nositeľa Nobelovej ceny za literatúru ruského spisovateľa Alexandra I. Solženicyna: „Literatúra si musí všímať tajnosti života, prekonávanie duševných bolestí, otvárať ľuďom oči, pomáhať im žiť, dodávať nádej a optimizmus.“
Želám členom Spolku, aby stále boli generátorom nových ideí v zmysle Solženicynovho výroku.
(Jozef Mikloško, doc., RNDr., DrSc., je spisovateľ, autor literatúry faktu, bloger, matematik, bývalý politik a diplomat, člen Spolku slovenských spisovateľov a prezident Pi-klubu.)
