Referát na Kongrese slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou
22. a 23. 9. 2016 v Trenčianskych Tepliciach
Keď sa pred osemdesiatimi rokmi stretli príslušníci inteligencie v medzivojnovom Česko-Slovensku na Kongrese slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach, bol to skutok, ktorý sa stal skutočne nadčasový. Iniciátori, organizátori a účastníci si uvedomili vážnosť doby, spoločenského, politického i kultúrneho vývoja, no nemohli vedieť, ako sa tento ich čin zapíše do dejín, a to nielen do dejín kultúry, ale aj všeobecne, najmä v tom, že ich myšlienky, úvahy i Spoločný prejav budú nadčasovo oslovovať aj súčasníkov, žiaľ, takisto žijúcich v časoch ohrozenej civilizácie, v pokračujúcom spore barbarstva a kultúry. Laco Novomeský, jeden z najlepších básnikov minulého storočia a jeden z iniciátorov kongresu, človek žijúci a cítiaci s kultúrou i umením, vtedy zdôraznil, že deliaca čiara nejde medzi národmi a etnikami, ale medzi súdobým barbarstvom a kultúrou. A práve tieto jeho myšlienky sú presné i pre charakteristiku dneška.
Dnes Slovensko, už ako zvrchovaný štát, otvorilo okná do Európy. Položme si však otázku, otvorili sme ich cielene, aby sme prijímali pozitívne hodnoty, impulzy, alebo negatívne a protieurópske výzvy, ktoré v podstate vo falošnom ľudskoprávnom rozmere smerujú k likvidácii európskeho kultúrno-historického dedičstva a civilizačného procesu? Žiaľ, publicitu v médiách a na internete dostáva zúrivý šovinizmus a, naopak, múdry európsky i národný patriotizmus sa označuje za hrubý nacionalizmus, často zosmiešňovaný a kritizovaný. Nielen v literárnom, umeleckom a vedeckom či v konečnom dôsledku v intelektuálnom prostredí, ale všeobecne v celej spoločnosti, vo verejnom živote sledujeme tieto trendy trubadúrov, ktorí sú šíriteľmi týchto hodnotení a prístupov ohlupujúcich spoločnosť. Smutne musím konštatovať, že neslúžia tomu ani pretrvávajúce spory vo vnútri spisovateľskej obce, literárneho spoločenstva, ale aj v iných oblastiach života. Viac ako dve desaťročia je tu akési prekliatie, boľavá schizma, prameniaca najmä u tých, čo svoju neschopnosť, umeleckú sterilitu prekrývajú hlúpymi atakmi. Toto všetko oslabuje potrebné formovanie prajného, ústretového prostredia, tvorivej klímy, hľadania spoločného riešenia problémov súčasnosti. Je celkom prirodzené, že rozdielne názory na mnohé odborné problémy boli, sú a budú, veď napokon v tom je budúcnosť pokroku, v takom duchu by sa mal rozvíjať dialóg. Potrebujeme skutočný matuškovský spor o myšlienkový svet a nazeranie na minulosť, súčasnosť i budúcnosť nás v tomto svete. Musí nám ísť predovšetkým o vec, riešenie problémov a ich jedinečné literárne, umelecké stvárnenie. Ak hovorím o kultúre, nebolo by to úplné, ak by som sa nezmienil o jej permanentnom podfinancovaní, nielen na úrovni štátu, ale aj regiónov, miest a obcí. To, že kultúra je kdesi na okraji záujmu, a nie medzi prioritami, nie je vinou ministra.
Sám viem, že sa dlhodobo usiluje, aby to tak nebolo, aby sa zvyšovali verejné zdroje, výraznejšie sa napĺňal fond aj z prostriedkov Tiposu, hazardných hier a lotérií. Žiaľ, aj spoločnosť vníma kultúru, i vďaka médiám, ako čosi zvyškové, menej dôležité, okrajové. Pevne verím, že raz sa dostane na program aj dávna iniciatíva, z rokov 2002 – 2006 od vtedajšej poslankyne, skvelej slovenskej poetky a esejistky Dany Podrackej, konkrétne jej návrh zákona o knihe. Tu som, priznávam, aj ja zlyhal. Je trápne a až trpké, že smernice Európskej komisie a zákony i nariadenia vlády sa týkajú takmer všetkého, často bezvýznamného, zdravým rozumom nepochopiteľného, len kniha v tlačenej i elektronickej podobe, toto kľúčové slovo rozvoja vzdelanosti, je neustále v ústraní politického záujmu. Veru, vďakabohu, jediná Bibliotéka na Slovensku ešte žije a je o ňu vo verejnosti veľký záujem, i keď politici jej nevenujú pozornosť. Musím spomenúť aj ignorovanú časť nášho slovenského kultúrneho dedičstva, tak ako ma niekoľkokrát upozornil priateľ, dlhodobo v našej kultúre ignorovaný Andrej Ferko, v trezoroch, nielen v Slovenskom rozhlase a televízii, sú filmy, diela širokej verejnosti neprístupné. Z mnohých neskutočných príbehov, v terajšom „v demokratickom prostredí“, je napríklad dlhodobé ignorovanie hier najvýznamnejšieho žijúceho slovenského dramatika Osvalda Zahradníka. A to je len jeden zo smutných výkričníkov súčasného stavu slovenskej kultúry a národnostných kultúr.
Dodnes nerozumiem tomu, že politici, mnohí moji kolegovia, nechápali a nechápu kultúru ako dôležitú súčasť, ako jeden z akcelerátorov rozvoja spoločnosti, že vnímajú pokrok, úspešnú budúcnosť len prostredníctvom úspešných či neúspešných ekonomických a fiškálnych ukazovateľov. Zabúdajú, že duchovný rozvoj, kultúrna jedinečnosť a ukotvenosť v mnohonárodnej Európe môžu mať veľký vplyv na terajší spoločenský diškurz v EÚ. Ekonomické ukazovatele, bez duchovného ukotvenia a rozmeru, sú krátkodobé a neperspektívne, bezducho štatistické. Slovenská kultúra, tak ako iné národné kultúry v Európe, majú svoje dôležité historické, civilizačné zdroje v antických, judaistických a kresťanských hodnotách (v južných oblastiach Európy i v arabských kultúrno-historických tradíciách, kde ich vplyv je nepopierateľný). V konečnom dôsledku sú veľmi dôležité pre dnešok a budúcnosť Slovenska a celého nášho kontinentu. Bolo by nespravodlivé pri osemdesiatinách kongresu v Trenčianskych Tepliciach obchádzať súčasný verejný život, skutky a slová politikov i novinárov.
Napokon aj on bol súčasťou súvekej diskusie a úvah intelektuálov, nielen v Trenčianskych Tepliciach, ale i predtým v Moskve a Paríži. Veď práve tento svet politiky, ale nesporne aj žurnalistiky by mal byť v dnešných časoch vyzretý, profesionálny, príkladný a nie v protipóle deštrukčný, nihilistický a často i doslovne a do písmena žumpový. Svet súčasnej politiky je čoraz hrubší, každým novým volebným obdobím horší a horší, vulgárnejší, popierajúci a ohrozujúci civilizačný proces, humanizmus, úctu človeka k človeku.
Strata bipolarity, súťaživosti systémov vytvorila prostredie, ktoré umožňuje globálnym, kontinentálnym i regionálnym hráčom čoraz výraznejšie živiť, priamo či nepriamo podporovať tento už veľmi hrozivý trend. Práve hrubosť, nenávisť i závisť, život v neustálych turbulenciách má prekryť nemorálny život, rozkrádanie a bohatnutie na utrpení nevinných ľudí. Pomáha tomu aj nevšímavosť unavenej väčšiny spoločnosti. Výrazne tieto boľavé trendy ovplyvňuje kúpený, najmä bulvárny, mediálny svet, klaňanie mamone a propagovanie tzv. smotánky spoločnosti. Takto cielene pripravená a už fungujúca podpora zrážky kultúr logicky oslabuje civilizačný proces a tradičné kultúrno- historické hodnoty Európy. Mier, pokoj vo svete nemôžu byť ani bez mieru medzi náboženstvami. O tom skvele pred mnohými rokmi rokovala medzinárodná konferencia v Ochride v Macedónsku, no tak ako vždy, všetko zostalo len na papieri. A som rád, ako jej účastník za Slovensko, že sa k tejto myšlienke vrátil v konkrétnych skutkoch pápež František. Uvedomme si, že niet väčšieho nebezpečenstva, ako keď sa religiozita spojí s nacizmom. Príklady sme si užili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v bývalej Juhoslávii, v súčasnosti to prežívame na Blízkom a Strednom východe i v severnej Afrike. Intelektuál nemôže mlčať či v spoločenskom zákope skučať a len verbálne nadávať na daný stav, nemôže sa nečinne prizerať nielen na globálny vývoj vo svete, ale aj na súčasný rozpoltený stav na Slovensku. Jedným z pozitív na Slovensku sú konkrétne kroky a činy bývalého poslanca a diplomata, prozaika a dramatika Jozefa Banáša.
Ak má byť politikou nenávisť a hrubé osočovanie na uliciach, v parlamente, tak naše Slovensko, kultúrne Slovensko sa postupne vytratí a utopí v suteréne moci vulgárneho slova, nadávok piatej cenovej skupiny zo strany ľudí pasujúcich sa za vykupiteľov. Opätovne zvýrazňujem to, čo sám cítim – vzrastá neúcta človeka k človeku. S údivom sledujem, čo vie „politik“ vytvoriť v parlamente či na ulici, keď prostredníctvom očitých klamstiev, poloprávd, výmyslov a populizmu ovplyvňuje, za asistencie bezduchého bulváru, zväčša neinformovaných spoluobčanov. Ako práve títo kvázipolitici rozdúchavajú najnižšie pudy, formujú násilie v spoločnosti ako staronovú súčasť politického boja, čo v minulosti reprezentoval stalinizmus, nemecký nacizmus a taliansky fašizmus.
Grobianstvo sa v našom zákonodarnom zbore pokladá za slobodu prejavu. Pýcha nahrádza zdravé sebavedomie, okrádanie je definované ako slobodný trh, darí sa aj preto, že väčšina mediálneho sveta (česť výnimkám) preferuje, zbožňuje, miluje takéto prostredie. Múdrosť a triezvosť je na okraji a hlúposť, klam i nenávisť sú v centre pozornosti väčšiny médií. Veď napríklad relácia Farma sa vydáva za príklad skutočného obrazu našej spoločnosti. A to je už skutočný úpadok, náš kultúrny svet mlčí, alebo tí, čo sa chcú vyjadriť, nemajú kde povedať svoj názor. To všetko nahráva demontáži demokracie, základov človečenstva, nastoľovaniu barbarstva a likvidácii kultúry. Sám si často vyčítam, nielen v parlamente, že by som mal byť aktívnejší, odvážnejší. Škoda, že len zlo sa vie rýchlo spájať a dobro ostáva na okraji, v postavení mimo hry!
Musíme byť preto rozhodnejší, nielen po tieto dni, rovnako ako pred 80 rokmi tu na tomto mieste boli slovenskí intelektuáli a ich zahraniční hostia, ktorí v záujme budúcnosti zahodili ideologickú, svetonázorovú nevraživosť, národnú uzavretosť, generačnú a náboženskú rozdielnosť, a to v spoločných cieľoch v kultúre, umení i v spoločnosti. Dnes je tu opäť čas, keď je potrebné brániť civilizačné hodnoty a odmietať barbarstvo v záujme uchovania všeľudských hodnôt a budúcnosti našej vlasti, Slovenska i sveta.
(Autor je poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, člen Spolku slovenských spisovateľov, významný slovenský historik a archeológ.)
Zdroj: Dušan Čaplovič: Spor barbarstva a kultúry – včerajšok i dnešok ohrozenej civilizácie. In: Literárny týždenník, ročník XXIX, č. 31 – 32 (28. 9. 2016), ISSN 0862-5999, s. 5.
