S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že nás navždy opustil IVAN SZABÓ, slovenský spisovateľ literatúry faktu a kníh pre deti a mládež, prozaik, publicista, reportér, novinár, fotograf, maliar, priateľ a kolega, člen Spolku slovenských spisovateľov a stály prispievateľ do Literárneho týždenníka.

Posledná rozlúčka so zosnulým bude v stredu 28. januára 2026 o 14.45 hod. v Krematóriu Bratislava.

Medailón člena Spolku slovenských spisvateľov: Ivan Szabó (* 9. 7 . 1939 – † 22. 1. 2026)

Za priateľom IVANOM SZABÓOM

Ťažko nesiem Ivanov odchod, lebo sme boli celoživotní kamaráti od roku 1967, keď sme sa spoznali v APROPE, čo bol Klub mladých spisovateľov. Veľa sme spolu prežili, pomáhali si, cestovali sme spolu po svete v Japonsku, Francúzsku, Taliansku, Rusku..., tvorili spolu knihy, maľovali obrazy, vystavovali, písali, vydal som mu niekoľko kníh, pomáhali si... Je mi za ním veľmi smutno, ako keby odišlo kus zo mňa.

Keď pracoval časopisoch Kamarát a Stop, uverejňoval v nich moje karikatúry a ilustrácie. V osemdesiatych rokoch ma brával na svoje služobné cesty. Robili sme to tak, že doobeda šiel za reportážou či inou novinárskou prácou, na obed sme sa zišli, zajedli sme si. Mal rád zákusky, vravel, že cukor mu dopĺňa mozgové bunky energiou na ďalšiu robotu, lebo sú vyčerpané duševnou novinárskou prácou. Popri tom sa stal mojím žiakom, učil som ho základom maľovania. Spolu sme zažili veľa dobrodružstiev. Jeden napitý Lendačan nás naháňal a vyhrážal sa bitkou za to, že maľujeme jeho dedinu. Maľovali sme v Poprade, Kežmarku, v Tatrách. Aj mlyn v Hradišti pod Vrátnom. Majiteľka mlyna nás prijala veľmi vľúdne a počas maľovania nás hostila čerstvo uvarenou kávou. Maľovali sme i zaujímavú chalupu v oravskej dedinke Leštiny. Z vedľajšieho domu vyšla staršia pani a vysvetľovala nám, že je to dom miestneho kováča. O starenke vysvitlo, že je neterou Martina Kukučína z Jasenovej. Vo februári 1988 sme maľovali v rázovitej a malebnej dedinke Liptovská Teplička. Má síce v názve teplo, ale vládla tam tuhá zima a počas práce na obrazoch sa rozpútala taká krutá snehová fujavica, že sa nám na palete i na snehu farby miešali so snehom. V Liptovských Revúcach sme maľovali zaujímavú kompozíciu s drevenicou, keď z nej vyšiel skoro deväťdesiatročný huncútsky gazda. Vraví nám: „Páni, keby to na vás prišlo, vo dvore mám drevený záchod. Ale keď ste zvyknutí na splachovací, tak i ten mám v drevenici“. Pripomenul som si na Bazovského odkaz pre Zmetáka, keď ho pozýval maľovať: „Príď, krajina je tu nádherná a ľud pohostinný“.  Aj v okolí Dunaja je veľa zaujímavých motívov, raz sme sa vybrali na ostrov Kormoránov. Všetko tam bolo vyrúbané, zničené, holá planina, bolo to bezútešné, chýbal len ľahký opar hmly ako v anglických hororoch, a nikde ani živej duše. Vedľa medzi porastami sme hľadali motív. Zrazu zo zákruty vyšlo auto. Ihneď zastalo, keď sme sa k nemu pohli, začalo tajomne cúvať. Keď sme sa k nemu priblížili, auto sa prudko vzdialilo, až naskakovali zimomriavky. Trvalo to hodnú chvíľu, nedalo sa vôbec zistiť, kto v ňom je a čo chce. Ani sme to nezistili. Iba pri maľovaní Ivan dedukoval, že to mohli byť nejakí zločinci, čo tam chceli ukryť mŕtvolu. Mne sa skôr zdalo, že to boli tajní milenci, čo nechcú byť poznaní. To bol v každom prípade zážitok, ktorý úplne zapadol do tohto strašidelného prostredia. 

Konštatoval som, že naše ochrankyne umenia sú múzy Thália a Kleo. Tie dávajú umelcovi vdýchnutie ducha, tvorivé nadšenie – inšpiráciu, aby dostal invenciu, nápad. Pomáhajú mu intuíciou, pochopením a vnútorným dozrievaním, potom ľahšie získa schopnosť preniknúť až k podstate veci. Tak, modlil som sa, aby nám tieto múzy i naďalej pomáhali.

Keď som začal vydávať Kocúrkovo, Ivan Szabó písal doň pravidelne rubriku s veselými horoskopmi, dodával anekdoty o spisovateľoch a jeho syn Ivan písal sarkastické humorné poviedky. Postupne som mu vydal a ilustroval niekoľko knižiek: Slovenské strašidlá, Osudy slávnych zbojníkov, Rozprávky na kolesách, Príbehy primášov, Tanečník z Východnej.  Do knihy Dva životy Rudolfa Schustera kapitolou o jeho knihách a literatúre. Spolu sme boli v Klube spisovateľov literatúry faktu a exkluzívnom tolerantnom a tajomnom PI-klube vo Vinosadoch, kde preberáme s priateľmi umenie, politiku, históriu a život v jeho rozličných podobách. Tak ako mňa, aj ostatných kolegov a priateľov zasiahla Ivanova smrť. Vyslovujem Ivanovej rodine, manželke a synom úprimnú sústrasť.

MILAN STANO

Kresba: autor

***

Slovenská kultúrna verejnosť stráca v zosnulom IVANOVI SDZABÓOVI  jedinečného spisovateľa literatúry faktu a talentovaného novinára, ktorý sa svojimi publicistickými dielami a knihami pútavým spôsobom prihováral nielen dospelému čiatetľovi, ale osobitne aj mladým ľuďom, u ktorých prehlboval vzdelanosť a informovanosť, pestoval hrdosť na svoje mesto či obec, región i na celú slovenskú vlasť a jej osobnosti a udalosti, a takisto na bohaté tradície slovenskej ľudovej kultúry a dedičtva našich predkov.

V mene vedenia Spolku slovebských spisovateľov (SSS), ktorého bol zosnulý Ivan Szabó členom, i redakcie Literárneho týždenníka (LT), ktorého bol stálym prispievateľom, vyjadrujeme rodinným príslušníkom, priateľov a zmlámym hlbojú úprimnú sústrať.

Česť jeho pamiatke. Nech mu je slovenská zem ľahká.

ŠTEFAN CIFRA, tajomník SSS a šéfredaktor LT

Medailón člena Spolku slovenských spisvateľov: Ivan Szabó (* 9. 7. 1939 – † 22. 1. 2026)