Navždy nás opustil popredný slovenský historik MATÚŠ KUČERA, člen Spolku slovenských spisovateľov

Posledná rozlúčka so zosnulým profesorom Matúšom Kučerom bude 21. 12. 2022 o 15.30 h v bratislavskom krematóriu.

Vo veku 90 rokov zomrel popredný slovenský historik a vysokoškolský pedagóg MATÚŠ KUČERA, ktorý patrí k zakladateľskej generácii slovenskej vedeckej medievalistiky a k popularizátorom slovenských národných dejín a ktorý bol členom Spolku slovenských spisovateľov (SSS).

Smutnú správu oznámil SSS i redakcii Literárneho týždenníka jeho syn Peter. Na sociálnej sieti oznam zverejnil aj historik Anton Hrnko, exposlanec NR SR a poradca predsedu NR SR, so spomienkou na svojho profesora (ZOMREL MATÚŠ KUČERA).

Matúš Kučera (* 28. 10. 1932 Mojtín – † 15. 12. 2022 Bratislava), prof. PhDr., DrSc., historik, vysokoškolský pedagóg, popredný slovenský medievalista – odborník na stredoveké dejiny a popularizátor slovenských národných dejín, autor odbornej literatúry, spisovateľ literatúry faktu a kníh pre deti a mládež, bývalý politik a diplomat, po absolvovaní gymnázia v Trenčíne (1942 – 1947 a 1948 – 1951), medzitým seminára v Nitre, študoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, resp. UK v Bratislave (1951 – 1956) a na Karlovej univerzite v Prahe (1955).

Prednášal slovenské dejiny na FiF UK v Bratislave (1956 – 1998), kde zriadil katedru slovenských dejín (1989, predtým katedra čs. dejín a archívnictva) a stal sa jej vedúcim. Prednášal aj na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave (1998).

Bol ministrom školstva, vedy, telovýchovy a športu SR (1992 – 1993). Bol poslancom Snemovne národov (SN) Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) v rokoch 1992 – 1993, kam ho zvolili za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), bol predsedom poslaneckého klubu HZDS a spolu s Michalom Kováčom, predsedom FZ ČSFR, a Romanom Zelenayom, predsedom SN FZ, sa významne zaslúžil o pokojný zánik federácie pri hlasovaní o Ústavnom zákone o zániku ČSFR 25. 11. 1992 a tým aj o vytvorenie podmienok na vznik samostatnej Slovenskej republiky (SR) 1. 1. 1993. Pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec samostatnej SR v Chorvátskej republike (1993 – 1998) a v Republike Bosna a Hercegovina (1997 – 1998). Bol generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea (1998 – 2022) v Bratislave. Neskôr znova pôsobil ako profesor histórie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave (do 2008). Žil na dôchodku v Bratislave.

Bol autorom mnohých vedeckých diel i kníh určených pre širokú verejnosť. Ako vedec sa bádateľsky i publikačne osobitne zaslúžil o poznanie a sprístupňovanie historického obdobia počiatkov slovenských dejín v období Veľkej Moravy a po jej zániku až po tragickú bitku pri Moháči roku 1526 najširším čitateľským skupinám vrátane mladých ľudí, a tak významným spôsobom prispel k tomu, že Veľkomoravská ríša ako vplyvný stredoeurópsky štát začala byť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí zreteľnejšie vnímaná ako kľúčová súčasť slovenských dejín.

Ako spoluautor sa zúčastnil na tvorbe viacerých základných historických vedeckých i popularizačných monografií a učebníc, bol autorom mnohých štúdií a príspevkov v slovenských i zahraničných periodikách, ako aj hesiel v domácich i inonárodných encyklopédiách.

Za celoživotné dielo získal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2005), predtým Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1998) či Cenu Jozefa Cígera Hronského (2004).

Bol členom Spolku slovenských spisovateľov, a kým mu to dovoľoval zdravotný stav aj členom jeho predstavenstva.

***

Slovenská kultúrna verejnosť stráca v profesorovi MATÚŠOVI KUČEROVI jedného z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 20. storočia, ktorý svojím vedeckým bádaním, publikačnou činnosťou i politickým pôsobením nezameniteľným spôsobom ovplyvnil slovenské dejiny, podnecoval a prehlboval národnú identitu a sebauvedomenie Slovákov ako svojbytného národa, rovnocenného s ostatnými národmi Európy a sveta, a rovnako nezameniteľne prispel k zavŕšeniu národnoemancipačných úsilí Slovákov a k vzniku samostatnej demokratickej Slovenskej republiky 1. 1. 1993.

Osobitne cenná bola aj jeho pedagogická činnosť, vďaka ktorej vychoval viacerých našich erudovaných a publikačne zdatných historikov, ako aj jeho schopnosť prihovárať sa v svojich knihách populárno-náučným spôsobom mladým ľuďom.

Po Matúšovi Kučerovi zostáva celej slovenskej a európskej historickej vede dielo, ktoré sa pričinilo a bude pričiňovať o prehodnocovanie tendenčne zobrazovaných dejinných udalostí a o poskytnutie miesta Slovákov v nich, ktoré im nepopierateľne patrí.

Vedenie Spolku slovenských spisovateľov i redakcia Literárneho týždenníka vyjadrujú najmä pozostalým rodinným príslušníkom Matúša Kučeru, ale aj jeho bývalým kolegom, priateľom a známym hlbokú úprimnú sústrasť.

TVORBA A DIELO

Matúš Kučera knižne debutoval monografiou Slovensko po páde Veľkej Moravy: Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí (1974). V ďalšej knihe Pater patriae: Zo starých českých a slovenských dejín (1981) priblížil osobnosť Karola IV. Napísal študijné materiály Veľkomoravská ríša v obrazoch (1966) a Veľká Morava: Spoločnosť, kultúra, tradícia (1985). Žáner literatúry faktu úspešne rozvíjal v syntetickom diele Slovensko v dobách stredovekých (1985), kde encyklopedicky spracoval slovenské dejiny od čias sťahovania národov v 5. storočí n. l. až po bitku pri Moháči roku 1526. Vyšla mu aj publikácia Veľká Morava a bulharský štát: K politicko-teritoriálnym vzťahom (1987). V spoluautorstve s Bohumírom Kostickým napísal knihu Slovensko v obrazoch: História (1990).

K ťažiskovej oblasti svojich výskumov sa M. Kučera vrátil v knihe Postavy veľkomoravskej histórie (1991, 2005, 2013), kde sprístupňuje dejiny Veľkomoravskej ríše a postavy jej najvýznamnejších predstaviteľov. Kniha má nezameniteľný význam nielen z hľadiska kultúrneho priblíženia tohto historického obdobia najširším čitateľským skupinám, ale výrazným spôsobom prispela k tomu, že Veľkomoravská ríša ako vplyvný stredoeurópsky štát začala byť nielen u nás zreteľnejšie vnímaná ako kľúčová súčasť slovenských dejín.

Svoju vedeckú prácu a bádateľské úsilie M. Kučera zúročil v knihe Cesta dejinami – Stredoveké Slovensko: Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí (1974, 2016), v ktorej príťažlivým spôsobom priblížil súčasnému čitateľovi počiatky našich národných dejín od sťahovania národov cez obdobie Veľkomoravskej ríše až po tragickú bitku pri Moháči roku 1526 (knihu dotvára bohatý obrazový materiál). Na Stredoveké Slovensko neskôr nadviazal v knihe Cesta dejinami – Novoveké Slovensko (2004, 2017), v ktorej sa zaoberá udalosťami od začiatku 16. storočia do štyridsiatych rokov 19. storočia, keď na slovenskú politickú scénu začína vstupovať mladá generácia štúrovcov. Jeho monografia Slovenské dejiny: Od príchodu Slovanov do roku 1526 (2008, 2011) obsahuje kapitoly: Spoločnosť a kultúra starých Slovákov, Prvé pokusy o vytvorenie štátu, Slovensko ako súčasť ranouhorského štátu, Spoločnosť, štát a kultúra na Slovensku v 13. – 14. storočí, Spoločenská kríza v strednej Európe a ohlasy husitstva, Slovensko v období rokov 1437 – 1526.

Vydal aj knihu Kráľ Svätopluk: (830? – 846 – 894) (2010). Zaslúžil sa o umiestnenie sochy kráľa Svätopluka na nádvorie Bratislavského hradu a v uvedenej súvislosti v spoluautorstve s Drahoslavom Machalom a kol. vyšla publikácia Pamätník kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade (2012). Napísal populárno-náučnú publikáciu o počiatkoch nášho národa budovaných na prelome prvého a druhého tisícročia Bratislava a starí Slováci: O počiatkoch mesta a národa (2009).

Výber z jeho vystúpení, rozhovorov, stanovísk a polemík Môj štát – moja vlasť (2012) vyšiel pri príležitosti jeho 80. narodenín a k 20. výročiu vzniku Slovenskej republiky. V tom istom čase vyšli jeho State a články k slovenskému stredoveku (2012, zostavil Martin Homza).

Novšími dejinami sa zaoberal v populárno-náučnej práci Slovensko na prahu novoveku (1993). Vyšli mu aj knihy Cesta dejinami (2002), Kalendár Jána z Lefantoviec (2002, verše prebásnil Štefan Moravčík), Slovensko okolo roku 1000 (2002), Svätci na Slovensku (2010, text: Matúš Kučera; publikáciu pripravila I. Kyrinovičová, medaily Jána Kulicha). Kniha Slováci a Chorváti: Historické a kultúrne vzťahy: Paralely a špecifiká historického vývoja dvoch národných spoločenstiev (2013) prináša výber z jeho recenzií, článkov a rozhovorov. Napísal aj knihu Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu (2014). Pre deti a mládež napísal knihu Slovensko v dobách stredovekých: Pre deti a násťročných (2020).

Spisovateľ a publicista Ján Čomaj v spolupráci s M. Kučerom napísal knihu Knieža Matúš: Rozprávanie o živote a diele profesora Matúša Kučeru a výber z jeho štúdií a článkov (2018), v ktorej ho približuje nielen ako historika, vysokoškolského profesora či tvorcu literatúry faktu a populárno-náučných kníh pre mládež, ale aj ako politika, diplomata a muzeológa, a tak na pôdoryse jeho životopisného príbehu i vývinu slovenskej historickej vedy ukazuje, ako sa vedec M. Kučera tvaroval, ako sa zároveň vynárali – aj vďaka jeho nezameniteľným dielam či jeho pôsobeniu v politike v dejinne rozhodujúcich chvíľach – autentické slovenské dejiny.

Z uvedených zdrojov spracoval ŠTEFAN CIFRA.

Zdroje:
1. Anton Hrnko. In: Facebook: Dostupné <TU>.
2. Matúš Kučera. In: LIC. Dostupné: <TU>.
3. Kučera, Matúš. In: Maťovčík, Augustrín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: LIC – SNK, 2008, s. 270.
4. Matúš Kučera. In: Osobnosti.sk. In: Dostupné:<TU>.
5. Kučera, Matúš. In: SNK – online katalóg. Dostupné:<TU>.
6. Matúš Kučera. In: Wikipédia. Dostupné: <TU>.

(Zverejnené: 17. 12. 2022, aktualizované: 18. 12. 2022)

>.