Slovenská poézia zaznela na severnej Morave

14.03.2019 06:00

Fotogaléria: Slovenská poézia zaznela na severnej Morave (1. a 2. 3. 2019)

REPORTÁŽ Z PODUJATÍ V  STAROBYLEJ OPAVE A NA KNIŽNOM FESTIVALE V OSTRAVE

Dlhodobá spolupráca Spolku slovenských spisovateľov (SSS) a Obce spisovateľov Českej republiky (OS ČR) priniesla už viaceré konkrétne výsledky. Medzi najvýznamnejšie z nich dozaista patrí minuloročná Antológia súčasnej slovenskej a českej poézie/Antologie současné české slovenské poezie Refrény času, ktorú vydal SSS v spolupráci s OSČR pri príležitosti 100. výročia vzniku prvej Česko-slovenskej republiky a ktorá predstavila – symbolicky – tvorbu 18 slovenských a 18 českých básnikov. Prejavom prehlbujúcej sa spolupráce bola aj pozvánka slovenských básnikov, členov SSS na organizovaný program v dňoch 1. a 2. marca t. r. v kultúrnych zariadeniach v meste Opava a na Knižnom festivale v Ostrave na výstavisku Černá louka, kde sme prezentovali svoju tvorbu v programe s názvom Prišli sme k vám od Dunaja.

 

S neskrývanou zvedavosťou som sa vybral v prvý marcový deň, v piatok rá­no, na bratislavskú hlavnú stanicu, kde sme sa mali stretnúť s básnikom a pria­teľom Jánom Tazberíkom. Cieľom našej cesty bolo severomoravské mesto Opa­va, ktoré som nepoznal. Vybrali sme sa doň na pozvanie podpredsedníčky OS ČR Lydie Romanskej, ktorá avizo­vala bohatý program. Zároveň s nami smerovali do Opavy – z Martina a Tur­čianskych Teplíc – ďalší dvaja básnici, Peter Mišák a Ondrej Nagaj. Do Břecla­vi sme cestovali Metropolitanom, v kto­rom sme mali miestenky. V ďalšom vla­ku už nie, a tak sme sa usadili, akože inak, v jedálenskom vozni. Vystúpili sme v Ostrave-Svinove, kde sme ma­li zraz a kde nás už čakala aj L. Ro­manská. Nasledovalo cestovanie „sym­patickým poschodovým vláčikom“ – do Opavy. Už počas chôdze do Obecné­ho domu na Ostrožnej ulici bolo zrejmé, že Opava nie je hocijaké mesto. Jeden historický dom striedal druhý, starobylá architektúra už na pohľad rozsiahleho starého mesta sálala pradávnymi deji­nami. Nasledovalo milé prijatie a obed s pani Marcelou Mrózkovou Heříkovou, riaditeľkou Opavskej kultúrnej organi­zácie (s vtipným akronymom OKO) – v salóniku prívetivej reštaurácie U tis­kárny. Počas prípitku sme si vyberali jedlá a zhovárali sme sa, o čomže inom ako o regionálnej domácej strave. Slo­venskej a severomoravskej či sliezkej. A z Petra sa „vykľuval“ kuchár, kto­rý chrlil jeden recept tradičnej kuchy­ne za druhým. Po dobrom jedle sa tre­ba prejsť, a nie otupieť, a tak sme pri­jali ponuku navštíviť múzeum mesta, ktoré je v spomínanom Obecnom dome.

Opava, starobylé mesto...

Expozíciou dejín s rýmovaným ná­zvom Expozice Cesta mesta nás previed­la mladá historička Iva Maloušková. Za­hŕňa históriu Opavy od čias jej praveké­ho osídlenia cez stredovek (prvá písom­ná zmienka – 1195), v ktorom bola vý­znamnou obchodnou križovatkou, cen­trom sliezskeho kniežatstva, obohnaným hradbami s troma mestskými bránami – Jaktařskou, Ratibořskou a Hradeckou, až do konca 20. storočia. Tam sme sa dozve­deli, že Opava je naozaj starobylé mesto, ktorého väčšina obyvateľov pred bitkou na Bielej hore (1620) patrila k protestan­tom, a tak sa mesto dostávalo aj do kon­fliktov s olomouckými biskupmi. Jeho obyvatelia si v minulosti veľa vytrpeli, keďže mesto bolo vydané žoldnierom dánskeho kráľa, niekoľkokrát ho obsadili i Švédi a veľkú pohromu preň znamenal požiar v roku 1689. V múzeu bola práve expozícia detských kočíkov, od najstar­ších, drevených cez prútené (tie sme po­znali z vlastného detstva) po modernej­šie, no aj kočíkov pre bábiky.

Historik pán Zajíček nás potom pre­viedol Domom umenia na Pekařskej uli­ci, pred ktorým sme sa odfotili pri ma­sívnej hlave kniežaťa vytesanej z jedné­ho kameňa. V objekte niekdajšieho do­minikánskeho kláštora s priľahlým ma­jestátnym Kostolom sv. Václava bola prá­ve výstava venovaná spisovateľovi Fran­zovi Kafkovi. Zaujímavé sú dejiny kos­tola, pôvodne postaveného v gotickom slohu, neskôr, po viacerých požiaroch (13. a 15. storočie), prestavaného v nesko­rogotickom, potom renesančnom a napo­kon v barokovom slohu. To všetko vďaka peniazom, ktoré získavali mnísi z obchodu so so­ľou. Keď však už nemali prostriedky na jeho obno­vu, „odsvätili“ ho a predali, aby vyplatili dlhy. Voj­sko, ktorému pripadol (1788), ho zdevastovalo, keď ho predelilo stropmi/podlahami na dve poschodia, a využívalo ako stajne pre kone, sklad krmiva a vo­jenskú ubikáciu. V päťdesiatych rokoch 20. storočia v ňom boli obchodné sklady. Od roku 1964 sa za­čal opravovať, od roku 1974 je múzeom. Onedlho sa má reštaurovať, lenže aj pamiatkari sa sporia, či ho nenechať, aký je – ako doklad rozličných histo­rických slohov a štýlov.

V Pamätníku Petra Bezruča

V budove Sliezskeho zemského múzea – Pamät­níka Petra Bezruča na Ostrožnej ulici 35 sme sa zví­tali s básnikom a vydavateľom Danom Jedličkom z nakladateľstva Perplex, ktoré sa venuje vydáva­niu českej pôvodnej poézie a prózy. Predstavil nám knižné projekty nízkonákladového vydavateľstva, no najmä sme sa dozvedeli, že podmienky pre pô­vodnú knižnú tvorbu, teda jej grantovú podporu, sú v Česku rovnako chabé ako na Slovensku. Oso­bitne kriticky hodnotil kníhkupeckú politiku, kto­rá pod tlakom komercionalizácie javí čoraz menší záujem o predaj domácich pôvodných kníh, keďže ju zaujíma najmä prekladová, zavše braková litera­túra, na ktorej sa dá zarobiť.

Zoznámili sme sa aj s históriou múzea – Pa­mätníka Petra Bezruča (pseudonym) a so živo­tom tohto jedinečného básnika, opavského rodá­ka, vlastným menom Vladimíra Vašeka (* 1867 – † 1958). Svoju identitu utajoval podobne ako náš vynikajúci básnik Ivan Krasko (* 1876 – † 1958), ktorý začal publikovať pod menom Janko Ci­gáň (vlastným menom Ján Botto). Spoločné majú i ovplyvnenie poézie symbolizmom a modernou. V expozícii múzea je aj novinový inzerát, ktorý vyzýva P. Bezruča, aby sa prihlásil, lebo mu chcú vydať verše knižne.

Večer v múzeu sme za­vŕšili – aj na počesť Pet­ra Bezruča – autorským čí­taním svojich básní. Váž­nu atmosféru osviežili Po­smešníky O. Nagaja.

Počas večere v hoteli Koruna, kde sme sa uby­tovali, sme sa pozhovárali o dni plnom zážitkov a po­znania očarujúcej Opavy.

Z Opavy do Ostravy

Keď sme kráčali chlad­ným opavským ránom na železničnú stanicu, v parkovej aleji nás vítal kos – po slovensky drozd. Naozaj prituhlo, a tak tí z nás, ktorí mali chuť, ro­zohriali sa kalíškom slivo­vice – z fľašky prinesenej zo Slovenska. Opäť vláčik a v ňom zhovorčiví severní Moravania či Slezania, ktorí síce už hovorili o nás Slovákoch ako o cudzincoch, no aj tak ako o naj­bližších... Našou prvou zastávkou v Ostrave bola literárna kaviareň – ukrytá v bruchu kníhkupec­tva – na poschodí Kultúrno-literárneho centra Aca­demia. Milá pani vedúca kaviarne vychválila Slo­vákov, ktorí spievajú v Sliezkom divadle, a urobila nám žiaduce preso a na jedenie jedinečnú špeciali­tu podľa vlastného receptu – šťavnaté tousty so sy­rom, paradajkami a s kapustovým šalátom ako prí­lohou – naše oneskorené raňajky. Aby sme nabrali síl na ďalšie putovanie – za knihami.

Knižný festival na výstavisku Černá louka

Pred dvanástou sme prikvitli pred výstavný areál Černá louka, kde sa odohrával Knižný fes­tival Ostrava. Pred vstupnými dverami nás ochot­ne odfotila slečna spred autobusu cestovnej kan­celárie, ktorú sme o to poprosili. V rámci festiva­lu sa v dňoch 1. až 3. marca t. r. uskutočnilo vy­še 60 programov. Jedným z nich bol v sobotu 2. mar­ca aj náš program uvedený v bulletine i na plagátoch pod názvom Přišli jsme kvám odDunaje s dodat­kom Lydie Romanská uve­de besedu aautorská čtení slovenských básniků. Hos­té: Miroslav Bielik, Štefan Cifra, Peter Mišák, On­drej Nagaj aJán Tazbe­rík – na pódiu nazvanom Nakladatelská scéna. Po­tom ako nás L. Romanská predstavila, prezentova­la antológiu Refrény času, ktorú vydal SSS v spolu­práci s OS ČR. Ako uvied­la, slovenskú časť zostavil Š. Cifra v spolupráci s Ja­roslavom Rezníkom, Bori­som Brendzom a Mirosla­vom Bielikom. A ja som doplnil, že českú časť zostavila ona, L. Romanská – s úprimným poďakovaním za spoluprácu.

P. Mišák prezentoval antológiu Básnici 2018, ktorú vydal SSS. Jej zostavovateľmi sú M. Bielik, predseda SSS, a Katarína Kolláriková, členka SSS. Výber básní do nej zabezpečili básnici P. Mišák, J. Tazberík a Jozef Zavarský. V bzučivej atmosfére festivalu sme napokon v dvoch kolách autorsky čí­tali svoje básne.

Ján Tazberík, Lydie Romanská, Peter Mišák,
Ondrej Nagaj a Štefan Cifra. Foto: archív

 

Vydanie oboch antológií už pred podujatím oce­nil český bohemista literárny vedec Lukáš Prů­ša, s ktorým som na festivale nahral videorozho­vor. Nasledovala autogramiáda. Takmer päťdesiat tohtoročných vydaní Literárneho týždenníka, kto­ré som na festival priniesol z Bratislavy, kým sme odišli z festivalu, si návštevníci rozobrali.

Na tom istom pódiu sa uskutočnila Beseda, au­torské čtení aautogramiáda L. Romanskej a Jany Richterovej. L. Romanská v úvode programu zno­va propagovala Refrény času a predstavila nás pub­liku ako slovenských básnikov a spoluautorov an­tológie. V rámci autorského čítania predniesla svo­je básne venované Henrimu Brémondovi. Pred od­chodom z festivalu sme si prezreli knižné stánky desiatok vydavateľov.

Keď sme prechádzali cez Smetanovo námestie so známym Knihcentrom s Domom knihy a kníh­kupectvom, na okraji vydláždeného obrubníka fon­tány sedela dievčina, ktorá čítala knihu. P. Mišák si ju všimol: „Slečna, vy ste boli nanašom progra­me– naKnižnom festivale!“ Dievča sa rozpačito usmialo, čím to potvrdilo. „Môžem si vás odfotiť?“ spýtal som sa ja. „Kundera napísal, že dnes sa už nikto nikoho nanič nepýta,“ odpovedala a dodala: „Ale vy ste sa spýtali, teda môžete...“ Odfotil som ju a spýtal som sa jej, či píše poéziu. „Nie, ale čí­tam,“ odpovedala. Naozaj poetické ukončenie na­šej cesty za literatúrou na severnú Moravu.

Na záver dňa nás L. Romanská pozvala na obed či „predvečeru“ do Karolíny. Kráčal som po Ostra­ve a nespoznával som ju. Kedysi, na konci sedem­desiatych rokov, som bol v meste ako študent na asi trojtýždňovej praxi vo Vítkovických železiarňach. Bolo to vtedy temné, smogom zahaľované, nevľúd­ne mesto. Aspoň si ho tak pamätám. Teraz je vyno­vené, zmenené, nové budovy, vydláždené námes­tia a najmä zeleň, to všetko na mňa pôsobí tak, že sa mi Ostrava zdá akási vľúdnejšia. Možno však o to väčšmi, že sme v nej – rovnako ako v Opave – po celé dva dni stretali príjemných, zhovorčivých, žičlivých ľudí. A aj keď žijeme v dvoch samostat­ných republikách, dávali nám najavo, že k Slová­kom a ich kultúre majú blízko, že sme si najbližší spomedzi všetkých národov. A to sú mosty, ktoré stavia práve kultúra a osobitne literatúra.

Odchádzali sme z Ostravy, opäť rozdelení na dve skupiny – jedna putovala na severozápad, druhá na juhozápad Slovenska. Nás s J. Tazberíkom od­viezla autom až na stanicu L. Romanská, ktorá nám mávala z peróna. Zamávali sme jej z vlaku a po­vedali sme si, že sa treba vrátiť. Ale aj pozvať na­šich literárnych priateľov k nám na Slovensko. Le­bo sme predurčení na spoluprácu, ktorej plody kul­tivujú nás, naše deti a budú kultivovať aj tých, kto­rí prídu po nás.

 

Pripravil ŠTEFAN CIFRA

 

Fotogaléria: Slovenská poézia zaznela na severnej Morave (1. a 2. 3. 2019)