Strhujúce dielo o živote v koncentračnom tábore Prezentácia knihy JOZEFA LEIKERTA Ukradnutá mladosť

Zičiho palác v Bratislave bol dňa 2. decembra 2019 svedkom neobyčajne emocionálnej prezentácie knihy Jozefa Leikerta Ukradnutá mladosť (Ikar, 2019). Po tele prítomných prechádzali silné zimomriavky, keď ich v kultúrnom programe Adriena Bartošová, Štefan Bučko a Kristián Baran voviedli do pochmúrneho, ba až  strašidelného prostredia koncentračného tábora Sachsenhausen v rokoch 1940 a 1941, kam uvrhli vyše 1 200 českých vysokoškolských študentov po 17.  novembri 1939. Ocitli sa tam po demonštráciách českého ľudu proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy v súvislosti s pohrebom študenta Jana Opletala. Práve to využili fašisti na to, aby mohli splniť Hitlerov cieľ zatvoriť české vysoké školy a zlikvidovať budúcu inteligenciu.
Svedectvá mladých väzňov o krutosti dozorcov doslova vyrážali dych. Autor zbieral fakty a príbehy celých tridsať rokov, navštívil všetkých žijúcich pamätníkov (posledný zomrel pred niekoľkými mesiacmi), verne zrekonštruoval, na základe archívnych dokumentov a orálnej histórie, niekoľkoročný pobyt študentov v každodennom zovretí smrti, naturalisticky priblížil neľudské vyšetrovacie metódy kata K. H. Franka, ale aj to, ako väzni pri ranných zimných nástupoch po desiatkach hynuli od silného mrazu.

Zľava: Jozef Leikert, Adriena Bartošová,
Kristián Baran a Štefan Bučko. Foto: Ramon Leško

Vzniklo tak strhujúce dielo, ktoré nepochybne zaujme mladých i tých skôr narodených. Také želanie na záver vyslovil aj sám J. Leikert, uznávaný autor literatúry faktu a básnik. Na záver vyjadril poľutovanie nad tým, že od roku 1989 sme si 17. november 1939 prestali oficiálne pripomínať na Slovensku i v Čechách ako Medzinárodný deň študentstva (vraj je to komunistický sviatok), hoci všade na svete, vrátane Anglicka, kde sa táto idea zrodila,  ezabúdajú na onú tragédiu novodobých európskych dejín. V Česku sa už vraj umúdrili, ale Slovensko zatiaľ mlčí...
A mlčali sme aj my ešte dlho po tomto podujatí – v hlbokom pohnutí mysle...

PAVOL DINKA