Opustili nás dvaja literáti – členovia Literárneho klubu ružomberských spisovateľov: Za OĽGOU KOLLOVOU – TOMÁŠ WINKLER a jeho vzťah k Ružomberku

Za OĽGOU KOLLOVOU

Oľga  Kollová (14. 11. 1949 Liptovská Osada – † 14. 4. 2021 Martin, posledná roz­lúčka a pohrebné ob­rady sa uskutočnili na Národnom cintoríne v Martine a pochovaná bola v Liptovskej Osa­de), slovenská spisova­teľka – prozaička, au­torka odborných textov, pedagogička, absolvo­vala Strednú všeobec­novzdelávaciu školu v Ružomberku (1964 – 1967), Chemicko-technolo­gickú fakultu SVŠT v Bratislave (1967 – 1973), do­plnkové štúdium na SVŠT (1979 – 1981) a neskôr rozširujúce štúdium histórie na Univerzite Mate­ja Bela v Banskej Bystrici (1996 – 1999). V po­sledných rokoch študovala na Katolíckej univer­zite v Ružomberku (univerzita 3. veku).

Bola výskumnou pracovníčkou v Chemických závodoch Nováky (1973 – 1975), neskôr učiteľ­kou chémie na SOU papierenskom v Ružomber­ku (1975 – 1995) a učiteľkou chémie a dejepisu na základnej škole v Liptovskej Lúžnej (od 1996). Žila v Ružomberku.

Je autorkou internej učebnice Dejepis okolia Ružomberka a učebnice Technológia výroby ce­lulózy apapiera I., II preSOU (spolu s Annou Líškovou a Jurajom Kubáňom, 1987).

Úspešne sa zúčastnila viacerých literárnych súťaží ako Literárna Senica, Literárne Topoľčany, O cenu Andreja Chudobu, Florinova jar, O cenu Slovenského učeného tovarišstva, Poetická Ľu­bovňa, Literárny Zvolen (2005 – 2008).

V literárnom súbehu Román 2006, ktorý vy­hlásil vydavateľ Koloman Kertész Bagala, sa do­stala medzi päť najlepších, a tak K. Bagala jej ro­mánovú prvotinu Kroksunkrok v roku 2008 vy­dal. Je to ironicky ladená výpoveď dorastajúcej Nastenky túžiacej uniknúť z nudného malomes­ta do „veľkého“ sveta, skutočnou hrdinkou knihy však je jej trápna, upachtená matka, zúfalo boju­júca o zachovanie svojej rodiny. V rukopise os­tal jej ďalší román.

Krátke poviedky zverejnila v Katolíc­kych novinách, Živote a Slovenke. Prispieva­la aj do periodika Rozhľady pokultúre aume­ní a bola hosťom Radislava Kenderu v Ren­dezvous pod schodmi (8. 7. 2020). Bola zakla­dajúcou členkou Literárneho klubu ružomber­ských spisovateľov (2011).

Česť jej pamiatke.

TOMÁŠ WINKLER a jeho vzťah k Ružomberku

Tomáš Winkler (* 3. 1. 1940 Lopej – † 19. 4. 2021 Bratislava), PhDr., PhD., slovenský spiso­vateľ, autor literatúry faktu, literárny historik, kritik, esejista, vysokoškolský pedagóg, redaktor, bol čle­nom Literárneho klubu ružomberských spisovateľov (od jeho vzniku roku 2011) a členom Spolku sloven­ských spisovateľov, jeho krajskej odbočky v Žiline.

(Pamiatku T. Wiklera sme si uctili v nekrológu od P. Mišáka Opustilnásvýnimočnýčlovek Tomáš Winkler v Literárnom týždenníku 15 – 16 z 18. aprí­la 2021, s. 15.)

Osobitný vzťah k Ružomberku nadobudol Tomáš Winkler ako dedičstvo po matke Ružomberčanke, ro­denej Hanckovej; v meste strávil časť detstva, často sa doň rád vracal a usiloval sa svoj vzťah k nemu premieňať na skutky – najmä podporou a pomocou rozvoju kultúrneho života Ružomberka. Okrem iné­ho je jedným z metodických „spoluotcov“ myšlien­ky celoštátnej literárnej súťaže Slovenská literárna prehliadka v Ružomberku a jej porotcom vo všet­kých ročníkoch.

Získal Cenu primátora mesta Ružomberok. Je­ho medailón sa ocitol aj v Literárnej prílohe Ružom­berského hlasu a v Ružomberskom literárnom ka­lendári. Je nositeľom všetkých najvyšších matič­ných ocenení vrá­tane Zlatej plakety Matice slovenskej (2000) či Ceny Na­dácie Matice slo­venskej za literatú­ru (2010). Žil a pô­sobil v Martine.

Slovenská kul túrna verej­nosť a osobit­ne aj Ružomber­čania i Martinča­nia v ňom strácajú vzácneho človeka, ako aj talentované­ho literárneho his­torika, autora lite­ratúry faktu a ese­jistu s hlbokým vzťahom k našej histórii, jej osob­nostiam a inštitúciám, ktoré zohrali v histórii sloven­ského národa významnú úlohu.

Nech mu je slovenská zem ľahká.

R. A. RUŽOMBERSKÝ