Navždy nás opustil kameraman, dramaturg a básnik MARIÁN MINÁRIK ČASTOVSKÝ, člen SSS

Poznali sme ho ako optimistu z Častej

Nikto nenakrútil pre Slovenskú televíziu toľko inscenácií a hraných filmov ako jej dlhoročný kameraman Marián Minárik. Milovníci televíznych inscenácií od našich i svetových autorov si už len s nostalgiou spomínajú na takzvané „bratislavské pondelky“. Za kamerou pri ich nakrúcaní stál zanietený tvorca, ktorý ich počas svojho 32-ročného umeleckého pôsobenia vytvoril viac ako 700. K tomu ešte treba prirátať desiatky dramatizácií i dokumentárnych snímok. Kultúrna verejnosť ho poznala aj ako fotografa, básnika, kresliča pôvabných obrázkov, grafika, televízneho moderátora, pedagóga, ale aj autora viacerých poviedok a rozhlasových hier, ktoré realizoval ako režisér. Táto širokospektrálna osobnosť nás však na začiatku októbra t. r. vo veku 81 rokov navždy opustila.

Marián Minárik. Foto: autorka

Voľakedy v detstve sníval o tom, že bude pilotom alebo hudobníkom. Jeho sny sa však nesplnili. Keď mal deväť rokov, ochorel na zápal mozgových blán. V tom čase u nás nebolo na túto chorobu liekov, a pacienti, postihnutí týmto ochorením naň zomierali. No v tom nešťastí mal priam neuveriteľné šťastie. V deň, keď ho doviezli do trnavskej nemocnice, prišla zásielka nového lieku – streptomycínu. Lekári však vtedy netušili, aké vedľajšie účinky tento zázračný liek môže mať. S dávkami nešetrili. Niektorí vtedy oslepli či ochrnuli, on stratil sluch na jedno ucho. Takže s touto telesnou chybou sa pilotom stať nemohol.

Z toho istého dôvodu nemohol byť ani profesionálnym hudobníkom. No venovať sa hudbe doma mu nezabránil nikto. Pochválil sa mi, že má päť fláut, dve harmoniky, dve harmóniá, citaru, husle, gitaru, okarínu, ústne harmoniky. Občas si na každý z týchto nástrojov zahral. Najmä pri harmóniu, či pri klavíri veľmi rád relaxoval.

Ku kamere ho to ťahalo odmalička. Kde mal možnosť pričuchnúť k tomuto remeslu? V rodnej Častej sa premietali filmy už v čase 2. svetovej vojny. Či už v opustenom židovskom „šúlesi“, a keď bolo pekné počasie, kino sa prenieslo na futbalové ihrisko. Plátno bolo nad futbalovou bránou, premietalo sa z nákladného auta. Po vojne premietal filmy v novom kine Lipa jeho starší brat. Marián nevynechal ani jedno premietanie. Tie pohybujúce obrázky ho doslova fascinovali. Všímal si nielen obsah filmu, ale aj spôsob, ako bol realizovaný, ako sa vyvíja dej, čo ho umocňuje. Už ako jedenásťročný napísal scenár podľa knižky, ktorú dostal k Vianociam.

Brat mal fotoaparát a viedol k fotografovaniu aj Mariána. Sám si filmy vyvolával, sám si robil fotografie. To hádam ani nemohlo inak skončiť, ako štúdiom na fotografickom oddelení Školy umeleckého priemyslu v Bratislave. Jeho cieľom bolo študovať kameru na Filmovej fakulte AMU v Prahe. Na podobnú cestu zlákal ďalších troch spolužiakov a všetci boli na štúdium prijatí. Bol to vtedy najsilnejší slovenský ročník. Zo šiestich spolužiakov, ktorí štúdium dokončili, štyria boli zo Slovenska.

Renomovaný režisér Vido Horňák si ho vybral ako hlavného kameramana a v bratislavskom televíznom štúdiu nakrútili spolu inscenáciu Syzifos a smrť. Vtedy bol len poslucháč tretieho ročníka FAMU v Prahe. Odvtedy chodieval z Prahy do Bratislavy nakrúcať pravidelne. S režisérom Vidom Horňákom spolupracovali aj na inscenácii Svetlo severu. Túto televíznu inscenáciu prihlásil ako absolventskú prácu, a tak sa stal prvým absolventom na Katedre kamery Filmovej a televíznej fakulty AMU v Prahe, ktorý ju absolvoval televíznou inscenáciou.

A ktorú z inscenácií alebo filmových diel mal najradšej? Zaspomínal si takto: „Z toho množstva, vyše sedem stoviek, sa veľmi ťažko vyberá. Tak ako básnik nechce uprednostniť nijakú zo svojich básní, lebo tie ostatné by ostali v tieni, aj mne taký výber príde zaťažko. No predsa len by som spomenul tie, ktoré mimoriadne zarezonovali u divákov. V roku 1975 sme spolu s režisérom Vidom Horňákom nakrútili televízny film Čudný človek podľa Lermontovovej poviedky. Hlavnú úlohu si zahral Juraj Kukura. V tom istom roku sme sa pustili do sedemdielneho dobrodružného historického seriálu Vivat Beňovský v hlavnej úlohe s Jozefom Adamovičom. Tento film vysielali aj mnohé zahraničné televízie. Na veľkých projektoch zvyknú pracovať dvaja aj viacerí kameramani. Hlavným kameramanom som bol v roku 1978 pri nakrúcaní psychologickej sondy do vnútra ľudí v trojdielnej inscenácii Sesternica Beta, spracovanej podľa románu Honoré de Balzaca. O rok nato sme sa s režisérom Franekom Chmielom pustili do nakrúcania inscenácie podľa románu amerického spisovateľa Theodora Dreisera Jennie Gerhardtová, s Franekom Chmielom sme urobili v roku 1982 roztomilý film pre deti Chlap prezývaný Brumteles. Scenár napísal Peter Ševčovič a nakrútili sme ho s vynikajúcim hercom Vladom Müllerom. Stručne som spomenul niektoré nezabudnuteľné tituly. Keď mám to šťastie, že vystriehnem v televízii niektoré zo svojich prác, vždy si ich rád pozriem. Doteraz sa mi neprejedli.“

Okrem tvorivej práce bol aj pedagóg. Niekoľko rokov prednášal na VŠMU, neskôr pôsobil na Fakulte masmediálnych komunikácií UCM v Trnave i na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako sa priznal, mladosť študentov mu dlhé roky pomáhala nestratiť kontakt s jeho mladosťou. Preto sme ho všetci poznali ako veľkého optimistu. A keď mu začalo byť smutno, siahol po niektorom zo svojich hudobných nástrojov a zahral si. V poslednom čase, keď ho začali kváriť choroby, aby na ne nemyslel, donekonečna vylepšoval svoje texty a písal básničky i pesničky v častovskom nárečí. Nezabudnuteľné sú aj jeho novoročné vinše. Bol aj dlhoročným členom Divadla na kolene – Častá, pre ktoré napísal veľa hier. Preto ho aj mnohí poznajú ako Mariána Minárika Častovského. Jeho prívetivú a zaujímavú tvár vymodeloval do busty priateľ sochár Andrej Rudavský. Budeme si ho pamätať ako tvorcu rozličných umeleckých žánrov, vynikajúceho kameramana a humorom oplývajúceho tepca veršov. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov a prispievateľom Literárneho týždenníka.

Marián Minárik Častovský sa narodil 25. marca 1939 v Častej, zomrel 4. októbra 2020 v Bratislave.

ANNA SLÁVIKOVÁ

(Zdroj: Navždy nás opustil kameraman, dramaturg a básnik MARIÁN MINÁRIK ČASTOVSKÝ: Poznali sme ho ako optimistu z Častej. In: Literárny týždenník, ročník XXXIII, č. 37 – 38 (28. 10. 2020), ISSN 0862-5999, s. 7)