Jaroslav Rezník: Zatúlaná slza (Pamiatke Sergeja Makaru)

12.08.2022 11:56

JAROSLAV REZNÍK

ZATÚLANÁ SLZA

(Pamiatke Sergeja Makaru)

 

V korunách stromov lístie šelestí,

obloha je už veľmi boľavá...

Kto v žití dielo vytvoril,

navždy už s nami zostáva.

 

Zomrel básnik Sergej Makara.

Valaška stíchla. Z kúta pracovne

mlčky stráži chrám knižnice

a teší sa, že stále zostáva

v elitnej spoločnosti 

Dostojevského, Puškina, Tolstého,

ale i Tarasa Ševčenka a Gogoľa.

Zamilovane hľadí na Sergeja Jesenina

a jeho zlatú šticu,

lebo áno –

už si spomína:

žltá farba bola aj menovcovou farbou,

ktorú si ako dobrý pastier

zvolilo i Slnko, aby dovidelo

do každého kúta svojej sústavy,

na každý list stromov, ihličie

i peľový prášok kvetov

na zázračnej planéte Zem,

kde ako poslov poslalo básnikov,

aby mu vo veršoch – ako v Biblii –

hlásili, či ľudstvo dobre nakladá

s jeho svetlom.

 

Spánkov sa dotkli šediny,

hovorí náš básnik,

dlaňou si prechádza belostnú pláň,,,

A v básni, čo je vždy bez viny,

odkazuje Slnku – tak si nás chráň!

 

Slnko to počuje.

 

Len básnikova valaška

stále potichu postáva v kúte,

hľadiac na zdanlivo ľahostajné

chrbty kníh

a dolu strieborným ostrím

jej potichu steká

zatúlaná slza.

 

(11. 8. 2022)

Späť