KLAS, Teofil – ZAVARSKÝ, Jozef

KLAS, Teofil – ZAVARSKÝ, Jozef

[*12. 11. 1940 Trnava]

Medailón je uverejnený na stránke ZAVARSKÝ, Jozef.

Teofil Klas, občianskym menom Jozef Zavarský, básnik, prozaik, prekladateľ, výrazný predstaviteľ slovenskej duchovnej kresťansky orientovanej poézie, sa narodil 12. novembra 1940 v Trnave. Pri krste dostal mená Jozef Stanislav, v štátnej matrike mu dal starý otec z otcovej strany, ktorý sa volal Jozef, zapísať iba meno Jozef. Pseudonymy: Teofil Klas, Laco Kriváň. Je ženatý, manželka Helena Zavarská, rod. Sečkárová z Vrútok (* 1944), pôsobila ako učiteľka na základnej škole v Sučanoch, potom ako redaktorka-novinárka v Bratislave; majú dvoch synov – Andrej (* 1971), absolvent Matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Bratislave, je odborník v oblasti počítačového softvéru, Svorad (* 1977), absolvent archivistiky, histórie a klasických jazykov na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vedec, odborník v medzinárodnej latinčinárskej sfére a pracovník Ústavu Jána Stanislava SAV.

Jeho otec Jozef Zavarský (* 1916 – † 1983), novinár a spisovateľ, pochádzal z veľkej roľnícko-vinohradníckej rodiny z Varovho Šúra (dnes Šúrovce), ktorá svoj historický pôvod odvodzuje od obce Zavar pri Trnave, matka Magdaléna Zavarská, rod. Ležovičová (* 1915 – † 2000), učiteľka, neskôr vychovávateľka v detskom domove, pochádzala takisto z veľkej roľníckej rodiny z Abrahámu, mali štyri deti – najstaršieho Jozefa, jeho brata Karola Zavarského (* 1942), ktorý je inžinier-elektrotechnik, sestru Annu (* 1944), vyd. Nagyovú, ktorá je od mladých rokov na invalidnom dôchodku, a brata Pavla Zavarského (* 1949 – † 1993), ktorý bol literárne nadaný novinár, ženatého s Máriou (* 1935 – † 1994), rod. Lukačovičovou, známou športovou reportérkou. Jeho otec mal päť súrodencov – Dr. Valér Aurel Zavarský, SJ, (* 1905 – † 1993), bol kňaz, výtvarník a teoretik umenia, Ing. arch. Lambert Zavarský (* 1907 – † 1981) odborník v staviteľstve, Mária Zavarská (Sr. Mária Margaréta) (* 1909 – † 1982) rehoľníčka Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa, Fridrich Zavarský (* 1912 – † 1976) stredoškolský profesor fyziky a matematiky, vysokovážený vo svojej druhej vlasti, Rakúsku, Dr. Ernest Zavarský (* 1913 – † 1995) muzikológ, organológ, reštaurátor a projektant organov, znalec J. S. Bacha európskeho, ba svetového významu.

Do školy začal chodiť roku 1947 v Modre-Kráľovej, od roku 1949 pokračoval na chlapčenskej národnej škole v Bratislave na Ulici ČA (dnes Grösslingová ul.). Ročníky druhého stupňa začal navštevovať v Bratislave na Jesenského ul. (1952/1953). Jeho detstvo a štúdiá negatívne ovplyvnilo politické perzekvovanie jeho otca, ktorý pôsobil v rokoch 1940 – 1942 ako prvý šéfredaktor obnovených Katolíckych novín a súčasne v rokoch 1940 – 1945 ako šéfredaktor denníka Slovenská pravda. Otca po vojne na základe nespravodlivého obvinenia z kolaborácie s nacizmom zatkli a po 11 mesiacoch vyšetrovacej väzby ho pre absolútny nedostatok dôkazov prepustili na slobodu, napriek tomu však bol po celý život politicky prenasledovaný (to sa prenášalo na celú jeho rodinu – manželku a štyri deti), medziiným aj jeho „dobrovoľným“ preradením do výroby a vysťahovaním celej rodiny z Bratislavy v rámci neslávnej Akcie B.; rodičia sa museli počas svojho spoločného života pre politické a tým vyvolané ekonomické príčiny trinásťkrát sťahovať (preto každé z ich detí malo iné rodisko). Po vysťahovaní rodiny z Bratislavy pokračoval v štúdiách ročníkov druhého stupňa vo Veľkom Slavkove (1953/1955), okr. Poprad. Do gymnázia (vtedy jedenásťročná stredná škola) začal chodiť v Poprade (1955) a pokračoval v Trnave (1955 – 1958), kde aj s vyznamenaním zmaturoval. Z kádrových dôvodov dostal zamietavé odporúčanie od vtedajších mocipánov v Trnave na ďalšie štúdium. Neskôr začal diaľkovo študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, na ktorú sa prihlásil po tom, čo získal odporúčanie na štúdium od svojho prvého zamestnávateľa.

Po celý pracovný život sa aktívne venoval novinárskemu poslaniu. Začal ako elév v Technických novinách v Bratislave (1958), kde až päť rokov pôsobil iba ako externý pracovník, aj keď vykonával prácu ako ktorýkoľvek iný stály redaktor. Zamestnávateľ mu však napriek externému pracovnému pomeru dal odporúčanie, na základe ktorého ho prijali – po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok – na diaľkové štúdium matematiky a fyziky na Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1963). Po štyroch semestroch, keď sa stal v novinách riadnym zamestnancom, čím sa jeho sociálna situácia stabilizovala, aj keď úspešne skladal skúšky, štúdium zanechal, keďže ho náročná práca sekretára redakcie priveľmi vyťažovala a domnieval sa, že by ju popri štúdiu dobre nezvládal. Odvtedy ďalšie vysokoškolské štúdium neabsolvoval, vo všetkom, k čomu sa v novinárstve, v literatúre atď. dopracoval, bol samoukom, napriek tomu svojím pracovným pôsobením na významnom redakčnom poste pomáhal vychovávať zdatných novinárov. V Technických novinách, v ktorých napokon pracoval viac ako tridsať rokov (v prvej etape 1958 – 1989), sa venoval koordinácii práce v redakcii, týždennému zostavovaniu čísel a jazykovej úprave rukopisov, ako aj podstatnej redakčnej účasti na celkovej koncepcii novín. Postupne dostal navyše na starosť viaceré oblasti a rubriky, ktoré redakčne zabezpečoval rozvíjaním spolupráce s autormi, ako oblasť kozmonautiky, krížovkársku rubriku a neskôr aj významnú sféru oblasti histórie vedy a techniky, ktorú zabezpečoval osobitne zo slovenského hľadiska, v úzkej spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre dejiny vied a techniky SAV (najmä s jej predsedom Dr. Jánom Tibenským a jeho blízkymi spolupracovníkmi Dr. Ľubomírom Viliamom Prikrylom, Dr. Jánom Pössom, Dr. Ivanom Hrabovcom a Ing. Ivanom Herčkom, ale aj excelentnými autormi, ktorých získal, predovšetkým Dr. Ladislavom Martinčekom, Františkom Tkáčom, Ing. Igorom Thurzom a Ing. Igorom Janotom). Pridelili mu i rubriku pre zlepšovateľské, vynálezcovské hnutie, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou časopisu odborno-technického zamerania (tvoril ju na celej novinovej strane v spolupráci s expertmi v tejto oblasti – najskôr s Dr. Jánom Petreasom, potom s Dr. Andrejom Henkeľom, Dr. Vojtechom Elanom a prof. Antonom Raškom). Napokon redakčne zabezpečoval aj celú oblasť popularizačných prekladov zo svetovej vedecko-technickej tlače (dvojstranová rubrika, tzv. Ohnisko), pritom zapojil do spolupráce množstvo prekladateľov, s ktorými vyberal na preklad a publikovanie texty, sprostredkúvajúce najnovšie objavy, trendy, vynálezy a inovácie z vedy a techniky vo svete. V Technických novinách sa osobitne venoval kultivovaniu technického jazyka a odbornej terminológie (v koordinácii s úsiliami Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, najmä prof. Jána Horeckého), práve tak presadzovaniu správneho používania jednotiek medzinárodnej sústavy SI (v úzkej spolupráci s Ing. Milanom Huttom, metodickým pracovníkom v školstve). Uvedenému periodiku venoval celú pracovnú energiu, profiloval sa v ňom čiastočne aj ako prekladateľ z ruštiny, nemčiny a poľštiny, sporadicky aj ako autor (komentárov, esejí, reportáží na vedecko-technické témy). Krátky čas popritom externe pôsobil v kultúrnospoločenskom mesačníku Bratislava a v odbornom mesačníku EKT (Elektrotechnická a káblová technika). V polovici osemdesiatych rokov začal súbežne pôsobiť v redakcii a redakčnej rade ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo (1985 – 1989), vydávaného Rodinným hnutím na Slovensku (dnešným Hnutím kresťanských rodín). Bol tam činný aj ako autor a prekladateľ z nemčiny a poľštiny. V redakčnej rade tohto periodika, ktoré od roku 1990 vychádza legálne a od roku 2006 v novej podobe ako rodinný dvojmesačník Família, pôsobí nepretržite až doposiaľ. Od roku 1990 pracoval ako redaktor a neskôr šéfredaktor Katolíckych novín (1990 – 1993) v Bratislave, pomáhal budovať novú tvár a nového ducha toho týždenníka. Pokračoval tak v tradícii svojho otca, ktorý svojho času obnovoval vychádzanie Katolíckych novín (1940). Pre koncepčné nezhody so zamestnávateľom, cirkevným vydavateľom, musel z redakcie tohto periodika odísť. Kratší čas pracoval ako zástupca šéfredaktora nepravidelne vychádzajúceho „manažérskeho“ časopisu Impulzy (1993) v Bratislave. Zameranie ani pracovné podmienky mu však nevyhovovali, a tak sa vrátil do „materskej“ redakcie Technických novín , ktoré zmenili majiteľa, opäť vo funkcii sekretára redakcie, kde ho za desaťročia predchádzajúcej práce dobre poznali a vážili si jeho postoje i profesionálnu výkonnosť a statočnosť. Tam zotrval až do zániku časopisu (1993 – 1995). Po pol roku nezamestnanosti nastúpil na miesto knižného redaktora v bratislavskom Vydavateľstve Nové mesto, kde pracoval až do času reorganizácie vydavateľskej činnosti (1995 – 1997). Počas tamojšieho pôsobenia zredigoval a na vydanie pripravil asi dvadsať knižných titulov. Medziiným pomohol na svet Motulkovej knižke básní Havrania zima, Frátrikovej poéme Kríž a sedem slov a významnej Habovštiakovej knihe o sestre Zdenke Za mrakmi je moje milované Slnko, ktorá podporila proces beatifikácie sestry Zdenky Šelingovej. Redigoval aj vydanie Ohnivého denníka Igina Giordaniho v preklade Blahoslava Hečka, kníh Jána Pavla II. Dar a tajomstvo, Ježiš Nazaretský a Duch Svätý. Potom bol zasa pol roka nezamestnaný, s vydavateľstvom však neprestal spolupracovať a redaktorsky pripravil na vydanie niekoľko ďalších kníh. Z nich hodno osobitne spomenúť vzácnu knihu biskupa-zakladateľa Pavla Huyna (* 1868 – † 1946) pre kongregáciu tešiteľov a tešiteliek Tajomné požehnanie. Jeho poslednou novinárskou zastávkou bolo pôsobenie v redakcii týždenníka, neskôr dvojtýždenníka Kultúra (1997 – 1999), ktorý pomáhal založiť jeho šéfredaktorovi Teodorovi Križkovi a kde pôsobil ako zástupca šéfredaktora a mal na starosti osobitne filozoficko-teologické témy. Od 1. januára 2000 odišiel do predčasného dôchodku. Politicky nebol ani nie je organizovaný. V rokoch 2003 až 2007 aktívne pôsobil v druhej hlavnej svojej záujmovej sfére: zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave.

Básne začal písať v gymnaziálnych rokoch v Trnave (1956 – 1958), sporadicky publikoval v Katolíckych novinách pod pseudonymom Laco Kriváň, i pod vlastným menom v Mladej tvorbe, Populári a niekdajšom Kultúrnom živote. Prvú básnickú zbierku Zaklínadlo zostavil roku 1968, po augustových udalostiach v roku 1968 sa však o jej vydanie neuchádzal (vyšla dodatočne až k jeho šesťdesiatke). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch písal iba sporadicky, pod dojmom Bratislavského veľkého piatka roku 1988 (sviečkovej manifestácie) začal písať a publikovať básne v samizdatovom časopise Rodinné spoločenstvo, pod pseudonymom Teofil Klas, ktorý si osvojil natrvalo. V roku 1989 vydal tlačený ilegálny samizdat Chcem niesť pečať Ducha. Katechézy (Rodinné hnutie na Slovensku, 1989). Ako básnik knižne debutoval vydaním mariánskeho sonetového venca Najbližšej k Taju (1993). Po ňom mu vyšlo ďalších šestnásť poetických kníh, okrem iných: vianočný cyklus veršov Z noci sa kráča do svetla (1995, pohľadnice), pôstny cyklus veršov Pôstne akordy (1996),  sonety Putovanie do Loreta (1999), poéma-triptych k dvetisícročnému jubileu kresťanstva Hlas kňaza Gorazda (1999), tercínový veniec Premeny do svetla (2003), predstavujúci básnické meditácie k ružencu svetla, cyklus z roku 1998 Psie paraboly (2008), eucharistická poéma Grálová sonáta (samizdat 2010) na pamäť Valentína Beniaka, ktorá vyšla v 2. vydaní s ilustráciami Stanislava Dusíka (2013). Vyšli mu výbery z poézie Zaklínadlo: Básnická prvotina. Verše z rokov  1957 – 1968  (2001), Z polosna krásna. Verše z rokov 1967 – 1993 (2002), Raz prešlo radlom (petlice). Verše z rokov 1994 – 1995 (2010), Rampy sú ešte v žiare. Výber veršov z rokov 2005 – 2006 (2010), V nákončí leta. Výber veršov z rokov 2006 – 2007 (2011), Pokoj nevädze. Verše z rokov 2007 – 2008 (2012), Večná modulácia. Tetraptych básnických zbierok. Verše z rokov 1997 – 2005 (2013), Na zrejúcej nive. Verše z rokov 2008 – 2009 (2013), Kozmické ticho. Verše z rokov 2009 – 2010 (2014). Vydal dva samostatné básnické preklady z nemčiny – Schillerovu Pieseň o zvone (1996) a Straussove Slová z noci (2001). Pracoval i na prekladoch ďalších nemeckých básní z pozostalosti Pavla Straussa pre vydanie jeho súborného diela, ktoré vyšli v roku 2012 v deviatom zväzku Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa Nemecké básne, ktorý spracoval aj editorsky. Preložil aj román nemeckého klasika E. T. A. Hofmanna Diablove elixíry (2014). Tvorbou textov nových chrámových piesní spolupracoval na novom Liturgickom spevníku. Je spoluprekladateľom cirkevného dokumentu Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktorý sa stal základom vydania tohto titulu ako 44. zväzku edície Pápežské listy a vatikánske dokumenty a súčasti Dokumentov Svetového luteránskeho zväzu (2004). Niektoré jeho básne zhudobnili. Jeho básnická tvorba našla ohlas v tlačených periodikách, antológiách, rozhlase aj v televízii (Slovenský rozhlas, , Slovenská televízia, Rozhlas a televízia Slovenska, Rádio Lumen, Rádio Modra) i v kultúrnych spoločenských programoch. Jeho básne jednotlivo či v súboroch vyšli aj v preklade do češtiny, angličtiny, chorvátčiny, ruštiny a bieloruštiny.

Pôsobil ako člen porôt recitačných a literárnych súťaží Kátlovce Paľa Ušáka Olivu, A Slovo bolo u Boha (Žilina, Ružomberok), Cena Slovenského učeného tovarišstva (Trnava), Literárne Topoľčany, Dni Janka Kráľa v Zlatých Moravciach, Literárna súťaž Márie Dobrovičovej, Medzinárodná literárna súťaž Rozhľady (Bratislava, ako predseda poroty), bol členom poroty Ceny Ivana Kraska Literárneho fondu (2007, 2014). Na poste tajomníka Spolku slovenských spisovateľov spolu s dekanom Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku mim. prof. Imrichom Vaškom inicioval vyhlásenie roka 2005 za Rok Rudolfa Dilonga. Bol členom Syndikátu slovenských novinárov (od roku 1973, resp. 1991 do roku 2011), aktívne pôsobil v jeho sociálnej komisii (do roku 2011), a členom Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV (od roku 1973), pred novembrom 1989 konšpiratívne pôsobil v samizdatovom Rodinnom spoločenstve a v súvislosti s ním. V čase, keď pracoval v Katolíckych novinách, založil s najbližšími spolupracovníkmi Klub katolíckych novinárov a publicistov Slovenska (v súčasnosti, žiaľ, už nefunkčný) a stal sa jeho predsedom; klub bol niekoľko rokov za Slovensko členom UCIP, Medzinárodnej únie katolíckej tlače so sídlom v Ženeve, a on bol zvolený za člena Rady UCIP. Je členom Bernolákovej spoločnosti (1991, zakladajúci člen), Matice slovenskej (od r. 2001), Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia Plus (od roku 2002), Spolku MUDr. Pavla Straussa (od roku 2003, zakladajúci člen) a Spoločnosti svätého Gorazda (od roku 2004, zakladajúci člen). Aktívne pôsobil v Reprografickej komisii LITA (2003 – 2007). Viac rokov pôsobí v sekcii slovesného umenia Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru. Pôsobí v redakčných radách časopisov Família, predtým Rodinné spoločenstvo, Viera a život, Rozhľady po kultúre a umení (Ružomberok), Arkádia, Bellária a Mišusori/Myš(u)lienka (všetko Bratislava) a Literárny týždenník, istý čas pracoval v bratislavskom krúžku časopisu Verbum. Je členom Spolku slovenských spisovateľov (od roku 1994), členom jeho predstavenstva (2003 – 2007 a 2013 – doteraz) a členskej komisie (2003 – 2007 a 2013 – doteraz).

Je nositeľom Ceny Fra Angelica za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku (2005), Pamätnej medaily Spolku slovenských spisovateľov za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry (2005), Ceny Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005 za básnické samizdaty (2006). Roku 2007 dostal osobitné apoštolské požehnanie Svätého Otca Benedikta XVI. na pergamene (v súvislosti s procesom beatifikácie biskupa Michala Buzalku).

DIELA

Poézia

  • Najbližšej k Taju. Ruženec sonetov. [Sonetový veniec.] [Ilustrácie Martin Kellenberger; autor doslovu Viliam Turčány]. 1. vyd. 46 s. Bratislava: DAKA, 1993. ISBN 80-900539-5-5.
  • Z noci sa kráča do svetla. Vianočný cyklus veršov. [Pohľadnice]. [Ilustrácie Martin Kellenberger].  1. vyd. 134 s. Bratislava: Vydavateľstvo Nové mesto, 1995. ISBN 80-85487-33-0.
  • Pôstne akordy. [Pôstny cyklus veršov.]  [Grafická úprava Ladislav Vančo]. 1. vyd. 37 (40) s. Bratislava: Vydavateľstvo Nové mesto, 1996. ISBN 80-85487-36-5.
  • Putovanie do Loreta. Sonety. 1. vyd. 64 s. Bratislava – Prešov: Spolok slovenských spisovateľov: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, odbočka SSS Košice, 1999. ISBN 80-8061-092-4.
  • Hlas kňaza Gorazda. Poéma-triptych k dvetisícročnému jubileu kresťanstva. [Ilustrácie Jozef Porubčin; štúdie Miroslav Holečko]. 148 s. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 1999. ISBN 80-968246-6-X.
  • Zaklínadlo. Básnická prvotina. Verše z rokov 1957 – 1968. 1. vyd. 66 s. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001. ISBN 80-7165-298-9.
  • Z polosna krásna. Verše z rokov 1967 – 1993. 1. vyd. 101 s. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002. ISBN 80-7165-355-1.
  • Premeny do svetla. Tercínový veniec. [Ilustrácie Tomáš Krčméry]. 1. vyd. 67 s. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2003. ISBN 80-7162-468-3.
  • Psie paraboly. Cyklus z roku 1998. 1. vyd. 59 s. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008. ISBN 978-80-7166-714-9.
  • Raz prešlo radlom (petlice). Verše z rokov 1994 – 1995. [Ilustrácie Tomáš Krčméry; doslov Vincent Šabík]. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2010. ISBN 978-80-7090-952-2.
  • Grálová sonáta. Eucharistická poéma. 1. vyd. 50 s. Bratislava: Samizdatové vydanie Antona Semeša, 2010; [ilustrácie Stanislav Dusík.] 2. vyd. 64 s. Bratislava: Post Scriptum, 2013. ISBN 978-80-89567-16-4.
  • Rampy sú ešte v žiare. Výber veršov z rokov 2005 – 2006. [Ilustrácie autor]. 1. vyd. 115 s. Bratislava: Vydavateľstvo Kultúrneho združenia národností a etník Slovenskej republiky, 2010. ISBN 978-80-89397-31-0.
  • V nákončí leta. Výber veršov z rokov 2006 – 2007. [Ilustračné fotografie autor; doslov Bohuslava Vargová-Hábovčíková]. 115 s. Bratislava: Vydavateľstvo Kultúrneho združenia národností a etník Slovenskej republiky, 2011. ISBN 978-80-89397-31-0.
  • Pokoj nevädze. Verše z rokov 2007 – 2008.  [Ilustračné fotografie autor; doslov Bohuslava Vargová-Hábovčíková]. 1. vyd. 129 s. Bratislava: Vydavateľstvo Kultúrneho združenia národností a etník Slovenskej republiky a Multikultúra v nás, 2012. ISBN 978-80-89622-00-9.
  • Večná modulácia. Tetraptych básnických zbierok. Verše z rokov 1997 – 2005. [Ilustračné fotografie autor]. 1. vyd. 348 s. Bratislava: OZ Hlbiny, 2013. ISBN 978-80-970986-3-6.
  • Na zrejúcej nive. Verše z rokov 2008 – 2009. [Ilustračné fotografie autor]. Bratislava: Vydavateľstvo Kultúrneho združenia národností a etník Slovenskej republiky a Multikultúra v nás, 2013.
  • Kozmické ticho. Verše z rokov 2009 – 2010. [Ilustračné fotografie autor]. 1. vyd. 155 s. Bratislava: Vydavateľstvo Kultúrneho združenia národností a etník Slovenskej republiky a  Multikultúra v nás, 2014. ISBN 978-80-89622-09-2.

Náboženská literatúra

  • Chcem niesť pečať Ducha. Katechézy. [Tlačený ilegálny samizdat.] 1. a 2. vyd. 118 s. Bratislava: Rodinné hnutie na Slovensku, 1989.

Iné

  • Božie narodenie [textová pohľadnica, kresba Martin Kellenberger.] 1. vyd. 1 pohľadnica. Bratislava: DAKA, 1999. ISBN 80-967378-4-8.

PREKLADATEĽSKÁ TVORBA

  • SCHILLER, Friedrich: Pieseň o zvone. [Preklad básnickej skladby.] [Ilustroval Tomáš Krčméry; grafická úrava Ladislav Vančo]. 1. vyd. 77 s. Bratislava: DAKA, 1996. ISBN 80-967378-2-1.
  • STRAUSS, Pavol: Slová z noci. [Básnický preklad.] [Grafická úprava Miroslav Cipár]. Bratislava: DAKA, 2001.
  • STRAUSS, Pavol: Nemecké básne. [Z orig. Deutsche Gedichte preložil v spoluautorstve s Jánom Buzássym a ako prvé originálne nemecko-slovenské vydanie editoval Teofil Klas]. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2012. [9. zväzok Zobraných literárnych a mysliteľských diel.]
  • HOFFMANN, Ernst Theodor Amadeus: Diablove elixíry: Zápisky z pozostalosti kapucína brata Medarda. [Preklad románu.] [Ilustroval Tomáš Krčméry]. 1. vyd. 367 s. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014.

OCENENIA

  • Cena Fra Angelica za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku (2005)
  • Pamätná medaila Spolku slovenských spisovateľov za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry (2005)
  • Cena Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005 za básnické samizdaty  (2006)
  • Osobitné apoštolské požehnanie Svätého Otca Benedikta XVI. na pergamene (v súvislosti s procesom beatifikácie biskupa Michala Buzalku) (2007)

ŠTÚDIE, RECENZIE A ROZHOVORY O AUTOROVOM DIELE

Recenzie a štúdie v periodikách

  • FRÁTRIK, Ján: Tichá záduma nad dielom T. Klasa Hlas kňaza Gorazda. [recenzia.] In: Kultúra, roč. 3, č. 8 (2000), s. 12.
  • FRÁTRIK, Ján:  Teofil Klas: Pôstne akordy. [recenzia.] In: Verbum, roč. 7, č. 5 (1996), s. 319 – 320.
  • ČOMAJ, Ján: Sedem viet o siedmich knihách. Teofil Klas: Kozmické ticho. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 6, s. 112.
  • FORDINÁLOVÁ, Eva: Teofil Klas: Grálová sonáta. Eucharistická poéma. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130., 2015, č. 2, s. 136 – 138.

Rozhovory

  • Rozhovor 2 + 2: odpovedá Teofil Klas (zhovára sa R. M.) [online]. In: PriestorNet: Pravý pohľad na svet. Uverejnené: 19. 1. 2011. [Citované 23. 10. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Poéziu načim počúvať: Čitateľa, ktorý nepracuje s rodným jazykom, neoslovím a neuspokojím [online]. In: VOX – dvojtýždenník pre náboženstvo a kultúru, roč. 1, číslo 4, rok 2013. [Citované 14. 11. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.

BIOGRAFICKÉ A BIBLIOGRAFICKÉ ÚDAJE

Encyklopédie, slovníky, monografie, zborníky

  • ZAVARSKÝ, Jozef.  In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica, 2001, s. 513.
  • ZAVARSKÝ Jozef (Teofil Klas): International Authors and Writers Who's Who, seventeenth edition 2001/2002. [v angličtine]. S. 986.
  • ZAVARSKÝ Jozef: Oxford Encyclopedia, Encyklopédia osobností v Českej a Slovenskej republike. 2. vyd. Praha – Bratislava 2014.

Internetové zdroje

  • Klas, Teofil [online]. In: Slovenská národná knižnica v Martine: online katalóg. [Citované 21. 10. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Klas, Teofil [online]. In: Univerzitná knižnica Bratislava. [Citované 21. 10. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Klas, Teofil [online]. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 21. 10. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Teofil Klas [online]. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia. [Citované 22. 10. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Teofil Klas [online]. In: Databaze knih.cz. [Citované 23. 10. 2015]. Dostupné na internete: <TU>.