Choroba zvaná cenzúra

Choroba zvaná cenzúra
PETR ŽANTOVSKÝ

 

Cenzúra je príznakom chorej spoločnosti , ktorá  neznesie pohľad do zrkadla. Jan Werich kedysi poznamenal, že demokracia prvej republiky nebola ideálna, ale bola natoľko dobrá, aby im – klaunom z Osvobozeného divadla – dovolila hovoriť, čo si o nej myslia.1 Ak má zmysel hovoriť dnes o cenzúre, treba si najprv povedať niečo o súčasnej spoločnosti, pretože cenzúra je práve a výhradne jej plodom. Nespadla z neba, nikto nám ju nepriviezol na saniach ako Santa Klaus, je výrazom nášho vlastného strachu z poznania a pravdy.

V roku 1989 došlo k významnému zlomu v životoch nás všetkých, nielen tu, v sektore na východ od „železnej opony“, no najmä za tou oponou. Premenilo sa geopolitické smerovanie – zo scény zmizol jeden z dvoch mogulov, Sovietsky zväz, zostal však druhý mogul – Spojené štáty, prišlo tým k rozkývaniu krehkej strategickej rovnováhy, na ktorej stál svet a Európa po celý čas od konca druhej svetovej vojny.2 Neoplatí sa polemizovať, či to bolo dobre, alebo zle, jednoducho, nastala taká situácia – naštartovala sa kvalitatívne odlišná etapa vývoja našej spoločnosti – odteraz sa môžeme obmedziť len na náš úzko stredoeurópsky priestor, pretože na jeho dynamike vidieť takmer všetky všeobecné črty vývoja okolitého sveta. V novom usporiadaní prišlo k reštaurácii mnohých dávno zabudnutých pojmov – najmä súkromného vlastníctva a voľného trhu. Lenže ako mylná a naivná sa ukázala predstava, že si kozmickou rýchlosťou prejdeme všetky podstatné, v predchádzajúcom štyridsaťročí vynechané vývojové štádiá rozvinutého kapitalizmu, aby sme vkročili čistou a rovnou nohou do štandardných parametrov tejto spoločensko-ekonomickej formácie. Dejiny nemožno predbehnúť, iba preskočiť, ale to prináša hendikep v podobe malej skúsenosti. Výsledkom bolo, že sa u nás síce zrodili noví vlastníci, ale bez histórie, pamäti, viacgeneračného vzťahu k vlastníctvu a navyše bez morálky. Cieľom sa stal zisk, nie rast. Zisk je totiž privátny, no rast spoločný. Preto sú dnes mnohé hlavné mestá bývalého sovietskeho bloku ako po bombardovaní – prejdite sa napríklad Rákociho triedou v Budapešti: je to ukážkový príklad, ako sa tu kedysi tvoril zisk, no nie rast. Dnes tam nájdete zadebnené výklady a posprejované múry.

Nezakrývajme si, že tento ekonomický trend vytvárania zisku bol istý čas výhodný pre relatívne veľké množstvo ľudí. Pokiaľ ide o hmotné statky, ľuďom sa dostávalo oveľa viac a oveľa pestrejšia ponuka ako kedykoľvek predtým; zároveň nadobúdali dojem, že práve tento moment bol dôvodom na zvonenie kľúčov. A to ešte skôr ako prišiel Enron, lietadlové hry, špekulácie, Lehman Brothers, Soros a s tým všeobecný úbytok dostupných materiálnych statkov. Lenže predtým stačili korporátni vlastníci sveta, kapitáni vládnucich burzových kancelárií, využiť učičíkanie dobre najedených občanov a začali najprv pomaly a ticho, neskôr rýchlo a nahlas stavať huxleyovský „krásny nový svet“,3 onú utopickú víziu všeobecnej rovnosti v nerovnosti, a pritom doviesť k úplnej dokonalosti orwellovskú tézu o tom, že všetky zvieratá sú si rovné, len niektoré sú si rovnejšie4 – prirodzene tie, ktoré vládnu ostatným, ktoré rozkazujú, usmerňujú životy iných, ovplyvňujú ich želania, potreby a túžby.

Tak sa zrodila politická korektnosť, spoločenská prax, ktorá nazýva veci všelijako inak, len nie pravými menami, prax kodifikovaného klamania, uzákoneného pokrytectva.5 Ak nemôžete nazvať niečo tým, čím to je, nie ste ďaleko od toho, aby ste už vôbec nemohli hovoriť. A to sa tradične nazýva cenzúra.

Onen špekulatívny korporátny kapitalizmus má v sebe skryté jedno nenápadné, ale dôležité kukučie vajce, a to celkom miznúci, resp. neexistujúci osobný vzťah k vlastníctvu. Najväčšie firmy sveta neriadia bezprostredne tí, čo ich vlastnia, lež najatí profesionáli, ktorým je de facto jedno, či dirigujú predaj banánov, televízií, tankov alebo informácií. Svojvoľne zaobchádzajú s cudzím vlastníctvom bez toho, aby niesli primárnu zodpovednosť za jeho rozvoj a rozmnožovanie. Utrácajú v duchu hesla „z cudzieho krv netečie“. Hrajú lietadlové hry. Likvidujú celé obchodné reťazce a banky, nehovoriac o zástupoch drobných ožobráčených akcionárov. A tento zjednodušene opísaný – v podstate samovražedný – typ kapitalistického „podnikania“ je živnou pôdou pre rast sebavedomia byrokracie. A obraz dnešnej Európskej únie? Na čele aerolínií alebo zbrojných podnikov stoja najatí manažéri, na čele nadštátnych útvarov úradníci – nikým nevolení, neobdarení nijakým mandátom, čiže bez akejkoľvek zodpovednosti.

Zhrňme si: Spoločnosť postavená na nereálnych predstavách lídrov, na ich virtuálnom presvedčení o podpore „tých dolu“ vedie k umocňovaniu vzdialenosti medzi vlastníkom a majetkom v jednom zmysle, medzi vladárom a ovládaným v druhom zmysle, vrátane absencie skutočného oprávnenia – a takisto schopnosti – viesť či vládnuť so zodpovednosťou normálneho hospodára. Keby to niekomu pripomínalo roky druhej polovice ôsmej dekády minulého storočia, nemýli sa. Blahobyt ubúdal, prestal byť niečím novým a atraktívnym, niekdajšie idey, ilúzie či nádeje mizli v šedivosti dňa – ich nositelia starli, ich deti nemali dôvod si tieto veci prisvojovať, spoločnosť sa premieňala na dekadentnú množinu embéčkarov odchádzajúcich v piatok na obed na chalupu, aby sa uzatvorili pred zvyškom sveta. O nejakej dôvere v taký systém nemohla byť reč. Aj preto sa, okrem iného, onen režim zrútil tak ľahko bez toho, aby mu ktokoľvek z „tých dolu“ podal jedinú pomocnú ruku.

Podobne sa to skončí aj s dnešným systémom. Trpí rovnakými chorobami. Nevytvára motiváciu pre občana, ohrozuje jeho perspektívy, vládne mu hlúpo a nezmyselne – pozri bruselské predpisy o správnej veľkosti broskýň a zákaze kríženia veveričiek6 –, odháňa ho od občianskej angažovanosti a vedie k privátnej rezistencii a nezáujmu. A rovnako ako minulý aj tento režim to robí tým najbanálnejším spôsobom – cenzúrou.

Opäť sa verejnosť delí na jednu – menšiu – časť vyvolených, ktorí sa smejú, dokonca sú povinní vyjadrovať schválené názory, a na druhú – podstatne väčšiu časť –, ktorá sa pozerá na svet vôkol seba kriticky, vidí chyby, vníma podvrhy, sleduje a odmieta manipulácie, ktorým musí vzdorovať. Tá má však dvere do verejných oznamovacích (tzv. mainstreamových) médií zatvorené na päť zámok. Znova vytvárame nepravdivý obraz dneška, staviame sadrové busty umelým autoritám, zostavujeme zoznamy nepriateľov. Všetko už poznáme. Kto nejde s nami, je proti nám. Skutočnosť je však iná. Dnes už nie je také ľahké ako napríklad v osemdesiatych rokoch masovo vymývať mozgy propagandou. Už nie je analógová doba jednosmernej informácie, keď bol na jednej strane reproduktor a na druhej príjemca. Ocitli sme sa v digitálnej ére interaktívneho dialógu. Počúvam, čo mi hovoríš, ale nezdá sa mi to. Jednak sa pozriem inde, či sa nedozviem trocha viac a inak ako od teba, hlavne ti položím možno aj nepríjemné otázky a jednak ťa prinútim na ne odpovedať. A keď neodpovieš, priznávaš sa tým ku klamstvu. To je rozhodujúci a zrejme jediný, vskutku podstatný zmysel existencie internetu ako najdemokratickejšieho priestoru na spoločenský dialóg. Preto sme aj svedkami toho, že sa rozliční páni z Bruselu, vertikálne smerom dolu, usilujú slobodný – a preto nepohodlný – internet umlčať, podviazať, priškrtiť, ako sa noblesne hovorí – regulovať. Sloboda internetu, hoci previazaná rizikom z presýtenia a mnohosmernej manipulácie, predstavuje pre dnešných predsedov zemegule skutočné nebezpečenstvo – a oni to dobre vedia. Ak má dnes význam hovoriť o cenzúre ako o ozajstnom riziku pre naše slobody, tak nám to prichodí povedať tu a práve v tomto zmysle.

 

Poznámky

1. Jan Werich vzpomíná... Vlastně potlach. Praha: Melantrich, 1982, ISBN 32-019-82.

2. Vynikajúcu diagnózu príčin a vplyvov uvedených javov podal americký analytik Michael Lewis napríklad v knihách Bumerang (Praha: Dokořán, 2012, ISBN 978-807363- 418-6), Big Short (Praha: Dokořán, 2013, ISBN 978-80-7363-487-2) či Lhářův poker (Praha: Dokořán, 2014, ISBN 978-80-7363-591-6).

3. Aldous Huxley: Brave New World, po česky Konec civilizace (Praha: Maťa, 2010, ISBN 978-80-7287-150-6).

4. George Orwell: Farma zvířat (Praha: Aurora, 2000, ISBN 80-7299-021-7).

5. O fenoméne politickej korektnosti veľmi dobre píše publicista Anthony Browne v knihe Úprk rozumu (Praha: Dokořán, 2009, ISBN 978-80-7363-240-3); k akým dramatickým koncom môže táto neblahá spoločenská pretvárka dospieť, píše z vlastnej skúsenosti nemecký ekonóm Thilo Sarrazin v knihe Teror ctnosti (Praha: Academia, 2015, ISBN 978-80-200-2468-8).

6. Európsku reglementáciu našich životov veľmi podrobne analyzuje Tomáš Břicháček v knihe Unie blízká i vzdálená (Praha: IVK, 2014, ISBN 978-80-87806-08-1).

 

(Autor je český spisovateľ a mediálny analytik.)

 

Z češtiny preložil Pavol Dinka.

 

Zdroj: Literárny týždenník 33 – 34 z 12. 10. 2016, s. 2.