OBRANA KULTÚRY
A HUMANIZMU

Spoločný prejav slovenských spisovateľov
po osemdesiatich rokoch

MIROSLAV BIELIK
predseda Spolku slovenských
spisovateľov

„Hraničné čiary kultúr nebežia už v smere poludníkov, ale idú pretínať v ideovom zmysle spoločnosť samu. Kultúra a barbarstvo, tak sa idú menovať do budúcnosti odlišnosti v chápaní a v rozvíjaní (alebo ubíjaní) vzdelanosti. V tomto riešení chceme, aby slovenské kultúrne snaženia boli opravdu kultúrnymi snaženiami a hrali čestný i významný zástoj pri výstavbe novej naozajstnými ľudskými túžbami presiaknutej kultúry človečenstva a pri obrane proti výbojom nekultúrnosti nech si dáva ona meno ,vrúcneho nacionalizmu‘, ,rasovej nadradenosti‘, ,cirkevno- náboženskej samospasiteľnosti‘ alebo priamo – fašizmu!“ (Zo záveru príspevku Laca Novomeského na Kongrese slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach 30. 5. – 1. 6. 1936 nazvaného Dnešný stav a vývoj slovenskej kultúry – Námety bez definícií.)

Osemdesiate výročie konania kongresu pripadlo na Slovensku a v Európe na nepokojné obdobie plné spoločensko- politických turbulencií. V skratke vyjadrené – Európa vo víre dnešných čias takmer nie je o nič mierovo pokojnejšia, bezpečnejšia a pre človeka priaznivejšia, akou bola Európa pred osemdesiatimi rokmi... V kultúrno-spoločenskej atmosfére tridsiatych rokov spisovatelia, vedomí si hrôz a dôsledkov svetovej vojny, pozdvihli hlasy od Amsterdamu (1932), Moskvy (1934), New Yorku a Paríža (1935) po – a nielen po – Trenčianske Teplice. Napätie hroziacej novej vojny, španielsky konflikt, narastajúce príznaky totality a rozmach fašistickej mašinérie podnecovali k obrane kultúry. Formula obrana kultúry, ktorá sa stala základnou ideou parížskeho kongresu v júni 1935, ku ktorej sa hlásime i po osemdesiatich rokoch – s doplnením o poznanie a skúsenosť kresťansky zakorenenej Európy za uplynulé desaťročia vyjadrenej ako obrana kultúry a humanizmu –, umožňuje aj v dnešných časoch nielen dištancovanie antifašistických a demokraticky zmýšľajúcich spisovateľov a publicistov „od deštrukcie humanistických hodnôt“, ale aj možnosť, popri rôznorodosti, rozmanitosti a individualite tvorby, spoločného konania a spolupráce pri ochrane i rozvíjaní literatúry, jej tradícií a kultúrneho dedičstva.

Ukázalo sa a znovu sa ukazuje, že trenčianskoteplický kongres svojím obsahom a Spoločným prejavom slovenských spisovateľov stal sa pre našu kultúru, literatúru a pre odvtedy celé generácie spisovateľov a publicistov pevnou platformou, ku ktorej sa v tej či onej miere môžu smelo hlásiť rôznorodé rozvrstvenia aj dnešných súčasníkov. Ak máme na mysli rezonujúci Spoločný prejav, vynára sa naliehavá otázka, či aj dnes, v časoch, „ktoré ťarchou svojich životných osudových problémov vyžadujú od nás jasné a burcujúce slová, nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i myšlienkových oblastiach“, nemáme hľadať spoločnú reč, a ak treba, prehovoriť jedným hlasom? Či aj dnes nemajú spisovatelia na Slovensku spolu s kolegami európskych národov v priateľskej súčinnosti, „verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva“, nachádzať a prejavovať odhodlanie „brániť vydobyté hodnoty slobody“?

Iste, Hviezdoslavom vyjadrené, „zvrtla doba“ – až sa zdalo, že spisovateľovi ostalo a ostáva iba tiché slovo, ktoré sa stráca v hluku sveta a v narastajúcej hlušine znakov. Hyperinflácia všetkého okolo nás, vrátane kníh a ich tvorcov, informácií v najrôznorodejších médiách, dookola len tovar – peniaze – peniaze – tovar, to všetko sa podpísalo a podpisuje pod pocit bezmocnosti a bezvýznamnosti spisovateľa v prvých desaťročiach 21. storočia.

Áno, trh je desivá daň, ktorú ľudia platia za svoju slobodu – ako hovoril svojho času známy český „radikálny demokrat“ Karel Kosík. A aktuálne znejú v týchto súvislostiach jeho výstižné a znepokojujúce slová o tom, čo môže dnes väčšina, t. j. tí, ktorí sú viazaní na svoju prácu a nedisponujú výnosným majetkom. „Môžu pozorovať, ako sa aktéri histórie – zbohatlíci, šľachta, cirkev (dodajme podaktorí politici a pod. – pozn. M. B.) – rujú o majetky a zisky, ako literáti, ktorí sa kedysi považovali za svedomie národa, túto triviálnosť šperkujú oslavnými fanfárami a stávajú sa apologétmi. Väčšina sa môže tomuto divadlu prizerať a nikto nemá moc ho zakázať, aby sa – smiala.“

I pre túto skutočnosť je namieste, ak na rozdiel od kongresových priorít 1936 (naše korene, tradície i inonárodné väzby, budúcnosť slovenskej literatúry ako svojbytnej národnej literatúry a kultúry) vzhliadneme osobitne aj k staronovým problémom postavenia, poslania i verejnej angažovanosti spisovateľa a publicistu v dnešných časoch. Situácia, v ktorej sa dnes ocitla slovenská literatúra a kultúra všeobecne, nás vedie k sústredeniu pozornosti aj na otázky mravnosti a etických hodnôt, limity slobody slova a cenzúry v súčasnosti a k posúdeniu sociálneho statusu spisovateľa. Do epicentra pozornosti sa žiada komplex otázok súvisiacich s pôvodnou knihou a jej novými súvislosťami, vrátane premien knihy a literatúry v informačnej spoločnosti. V tejto oblasti sa zaiste posúdia aj možnosti novej legislatívy v kultúre, zvlášť téma zákona o knihe a literatúre, časopisoch a sponzoringu.

Kongres dnes nemôže obísť čitateľa, problémy literatúry a školstva, knižníc, elektronických médií ani kritiku kritiky a pálčivé témy jazykovej kultúry vo verejnom priestore, vrátane miesta literatúry vo verejnoprávnych elektronických médiách. A keďže kongres 2016 sa koná v období slovenského predsedníctva v Rade EÚ, za účasti významných spisovateľov zo zahraničia, v popredí je i téma národná literatúra a spisovatelia v európskom kontexte. Áno, sú a budú spisovatelia, ktorí prirodzene spájajú Európu a pritom sa nezbavujú svojich národných koreňov. Téma národných literatúr v európskom kultúrnom priestore ako osobitosť vzťahov slovenskej a českej literatúry je stále aktuálna.

Kongres, tak ako v roku 1936, odborne, organizačne i finančne zabezpečuje Spolok slovenských spisovateľov v spolupráci so SC PEN, Klubom nezávislých spisovateľov, Klubom literatúry faktu, Literárnym fondom, Slovenskou spoločnosťou prekladateľov umeleckej literatúry, podobne ako pred 80 rokmi s Maticou slovenskou, ale i so Svetovým združením Slovákov žijúcich v zahraničí, so Združením vydavateľov a kníhkupcov SR, v komunikácii s ďalšími subjektmi, v súčinnosti s mestom Trenčianske Teplice, s finančným prispením hlavného partnera – Fondu na podporu umenia – a s prispením Trenčianskeho samosprávneho kraja, pod značkou SK PRES a pod záštitou premiéra SR.

Za 80 rokov sa slovenský spoločenský, politický, hospodársky, sociálny, kultúrny a vedecký život, napriek peripetiám vývoja, rozrástol a zmohutnel v nespochybniteľné a suverénne miesto Slovenskej republiky v EÚ. Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou, aj keď, pochopiteľne, dnes už nemôže zaštítiť celé spektrum vedeckých a kultúrnych pracovníkov a publicistov, ako to bolo na rozvíjajúcom sa Slovensku v dobovom štátoprávnom spoločenstve v roku 1936, zaiste potvrdí, že trenčianskoteplická udalosť je stále majákom, ktorý nás môže spoľahlivo orientovať v čase bezbrehosti a ohrozovania základných európskych civilizačných hodnôt.

Zdroj: BIELIK, Miroslav: Obrana kultúry a humanizmu: Spoločný prejav slovenských spisovateľov po osemdesiatich rokoch. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 29 – 30 (14. 9. 2016), ISSN 0862-5999, s. 1 – 2.